Projekt Frankenstein

Především je to smutný film. Možná je to o tom, že každého dostihnou jeho hříchy. A je to také o lásce, o nesplněných přáních, o rodičích, kteří špatně vychovávají své děti (či spíš vůbec nevychovávají). Je tu mnoho velmi poutavých scén, pomalých. Je to hodně o emocích, které jsou výborně napsané. A je to také naprosto originální příběh, kde se opravdu nedá tušit, co se stane v dalších minutách. (19.07.2012)

Maďarsko-německý film hororového ražení má být modernizací klasického příběhu o Frankensteinovi. Takřka celý se odehrává v opuštěném domě, kde už žije jenom starší žena se svým manželem, nevlastní dcerkou a příbuznou dívkou Magdou. Dům má pronajatý ke svým zkouškám a castingům známý filmař; při jednom výběru neherců do filmu dochází k vraždě. Zavražděnou je ona nevlastní dcera paní domácí, vrahem je - jak se záhy dozvídáme - její syn, který se pak ukrývá před spravedlností po opuštěných bytech, stačí se tam zamilovat do Magdy a zabít svoji matku i jejího manžela. Po delší době vyjde najevo, že tento psychopat je také synem onoho režiséra, který jej chce před spravedlností vrátit do ústavu a nakonec s ním prchá do rakouských Alp, kde dojde k autonehodě, při níž je duševně nemocný zločinec smrtelně zraněn... Slabá místa tento film má, zvláště výkony herců jsou jenom průměrné, příliš brzy je divákovi jasné, že všichni v domě budou povražděni (kam jen ale zmizela Magda?); ke kladům patří umístění děje do ponurého polorozpadlého domu. Slušné tři hvězdičky, Magda i ta zavražděná dívka byly hezounké. (08.08.2014)

Režisér klidně může mluvit o "teplém sněhu", ale Projekt Frankenstein je ledový, mrzivý, nepříjemný... a působivý. Není to příjemný film na nedělní podvečer, není to film, kterým musím vidět víckrát, přesto sevřel hrudník, zrychlil tep a neliltuju těch sto minut, které jsem u něj strávil. (LFŠ 2011) (30.07.2011)

Asi najmierumilovnejší príbeh Kornéla Mundruczó. Áno najmierumilovnejší, bez ohľadu na počet mŕtvych v tomto filme. Avšak s ohľadom na jeho predchádzajúce filmy som konečne pocítila z režisérovej strany trochu lásky, trochu tepla ( aj keď vo filme panuje najchladnejšia zima ) a v konečnom dôsledku akejsi snahy všetko napraviť, dať do poriadku. Môžeme tu sledovať príbeh chlapca, ktorý sa narodil do nesprávnej (ne)rodiny. Áno, komu by sa chcelo v 16-tich ( ak si správne pamätám ) prebalovať decko a starať sa o neho, keď ešte sami máte pocit, že by sa o vás mali druhí starať? A tak všetkú zodpovednosť necháte na matke, ktorá aspoň z môjho pohľadu veľa citu nemala, iba veľmi triezvy, chladný a reálny pohľad na svet. A tá vás šupne do detského domova. A vy v 18-tich rokov vyjdete von, do sveta a predstavujete si naivne, že vás rodičia prijmu k sebe domov a dajú vám to, čo vám za celé vaše detstvo odpopreli. Ale čo sa stane, ak vás čaká krutá realita a odvrhnutie? To budete mať možnosť uvidieť sami. Všade som sa mala možnosť dočítať ako Kornél Mundruczó rieši spoločenské pomery v Maďarsku ( "Kto je vinníkom?" ). Ja riešenie takýchto otázok v jeho filmoch príliš nevidím, nemyslím si, že niečo také sa deje iba v Maďarsku. Ale samozrejme, možno na takúto otázku by mi vedel viac povedať človek, ktorý žije v Maďarsku. Mne sa jednoducho páčila atmosféra, i hlavný herec, ktorého oči sú až príliš hlboké, do ktorých keď sa pozriete, uvidíte utrpenie celého sveta, všetkú bolesť, ale i zlobu. Celkom zaujímavý je aj výber hlavnej postavy. Teda herca, ktorý ju stvárnil. Kornél Mundruczó ho našiel v nápravnom centre ( bola by som zvedavá, či si hľadal hercov podobným spôsobom ako vo filme ), kedy akonáhle ho uvidel, vedel, že je to práve ON. A veru vybral si veľmi dobre. Bez neho by to možno nebolo vôbec ono. A druhá veľmi zaujímavá vec je i tá, že si vo filme zahral i samotný režisér. Ako sám povedal, bolo to pre neho utrpenie a už nikdy viac si to nechce zopakovať. Avšak ja som mala z neho veľmi pozotívny pocit a vyznelo to o to viac dôveryhodne a intímnejšie. (14.11.2010)

[FF 2011, Bratislava] Docela depkoidné, "frankensteinsky" nemilosrdné a bytostnú nenávisť-nechuť-neurózu statočne prezentujúce. Len keby to nebolo tak prízemne a rozplzlo podané. Nie je reč o uvádzacom úseku kedy Kornél najprv zámerne balamutí (telefonát, vianočný stromček) a potom začne (na place i mimo neho) hrozitánskym konkurzom ničiť nielen uchádzačov, ale aj nás. Počiatočné ukážky násilností vyvierajúce cez exportne obsadeného Rudolfa Frecska majú taktiež ťaživý dopad na nervovú sústavu-ich vyznenie je ozaj zásadné/príkre, no akonáhle sa fáza uvedenia/spoznania skončí a dôjde k preklopeniu do polohy uznania výchovnej absencie-nastane nevítaná stagnácia. Implantovaním "sklenenej" vaty opadá prvotný záujem, skratové konania strácajú podstatu, urputné snímanie "ničoho" zožiera, 70 min. trvá 140 a celok upadá do neplodnej fádnosti z ktorej ho nevytrhne ani (už viacmenej známa) "artová" koncovka. Na dosahnutie želaného premostenia by sa Mundruczó nesmel hrať na Tarra, musel by sa odprostiť od vnucovacích ťahov a mal by porozmýšlať nad tým, do akej miery má cenu negovať diváka. Lebo chyba nie je v predkladanom posolstve, ale v jeho "umierajúcom" interpretovaní, ktoré popri iných festivalových konkurentoch jednoducho neobstojí. Nemať takú slabosť pre maďarskú tvorbu, nasolím tam prísne dve, takto tri s výkričníkom. (31.03.2011)