Syn Ružového pantera

Na desiate výročie od uvedenia do kín posledného pantera (Kliatba Ružového pantera, 1983), sa na scéne zjavilo toto čudo. Jedno sérii treba uznať. Istým úchylným spôsobom ma veľmi baví sledovať, ako sa menila, akým spôsobom sa vyvíjala, ako s ňou narábali tvorcovia behom desaťročí. Z galantnej, decentnej krimikomédie s Davidom Nivenom v titulnej úlohe, sa už v dvojke stal bláznivý spin-off Sellersovho Clouseaua. Neskôr ho pre-obsadili Alanom Arkinom. Katastrofa. Po ňom sa vrátila pôvodná partia Edwards/Sellers a vznikli najlepšie diely. Následne Sellers nečakane zomrel, čo však nezabránilo vzniku ďalších filmov (použili sa staré scény a vystrihnuté pasáže z minulých dielov) a začalo sa nezmyselne hrať na paranoickú strunu, že Clouseaua možno nezomrel počas leteckej havárie. Po pravde pátral jeho americký náhradník. „Nezmyselne“ preto, lebo Sellers bol v tom čase už dávno mŕtvy, takže „asi“ každému muselo byť jasné, že sa proste nevráti, že je mŕtvy naozaj. Keď čuduj sa svete ani toto nevyšlo, prišli tvorcovia s nápadom ponúknuť svetu... Clouseauovho syna! Talianskeho! A nezahral si ho nikto iný, než tamojší šialený štyridsiatnik Benigni. Ten sa pre podobné úlohy narodil podobne, ako Pierre Richard, ale toho som mal vždy oveľa, oveľa radšej. Scenár nie je žiadny zázrak. No to asi neboli ani scenáre k najlepším dielom so Sellersom. Boli však pozliepané z výrazných scén. Tie v Synovi Ružového pantera absentujú. Celé je to fajn (ak uvážime, že bez Sellersa to proste už tak nejak principiálne nie je ono), ale nejedná sa ani o žiadny výnimočný komediálny zázrak. Vlastne som sa skoro vôbec nebavil a z toho dôvodu dávam len 2*. Objektívne by si to možno zaslúžilo tri, ale pravdepodobne sa zhodneme na tom, že nie je dobrý nápad dávať 3* komédii, pri ktorej sa človek nesmeje. Potešilo ma každopádne, že scenáristom sa podarilo nájsť spôsoby, ako do hry vrátiť obľúbené postavy Dreyfusa a Cata, ktoré by sa tu teoreticky bez Sellersa vyskytovať nemali. O réžiu sa opäť postaral Blake Edwards, ktorý sa podieľal i na scenári, s ktorým mu pomáhal syn Geoffrey. V rokoch 2006 a 2009 sa objavili dve americké verzie so Steveom Martinom a odvtedy je séria mŕtva. Na ústredný panterovský song sa podarilo nahovoriť Bobbyho McFerrina. (02.01.2024)

O fous lepsi nez Kletba. Z puvodniho obsazeni uz zbyl jen Lom a Kwouk, pricemz Lom vetsinu filmu prolezi v posteli a Kwouk si pravdepodobne strihnul nejtrapnejsi roli kariery - sice hraje furt Cata, ale az uvidite, pochopite. Jinak ono uz stupidne zmodernizovana uvodni melodie dava tusit, ze tohle nebude uplne v poradku. Nejvetsi problem je s pribehem, ten sam o sobe je docela vaznej a v pohode by obstal v lecjaky bondovce. No a do toho tu samozrejme mame Benigniho, ultimatni hovado, ktery ale narozdil od Wasse dokaze pobavit, protoze ma komedialni talent. Takze ve vysledku se jede na vazno a nic se nedeje, aby byl vzdy strih na nejakou hyper stupidni scenku s Benignim, kde nekdo neustale nekam pada. Cely to tak trochu pusobi pokusem o rozjeti novy serie a je to takovej zrod Clouseaoua, i kdyz Juniora. Benigni si tak postupne vezme typickej kabat, zacne pouzivat prevleky od Ballse, ziska Cata a uznani Francie. A kdyby to nebyla takova kokotina, mozna se moh s Benignim jeste jeden, dva dily udelat, ale pri Edwardsovo sestupny tendenci, jeste ze to ukoncili uz tady. Nicmene i kdyz hodne kritizuju, neda se rict, ze bych se nekolikrat solidne nezasmal, proto 3*. (15.03.2011)

Peter Sellers hral svojho Cloussea zo šarmom jemu vlastným, ale toto bol v podaní Benigniho totálny blábol. Ak by tomu dali nepanterovský názov a zmenili mená postáv, bola by to komédia, o ktorú by nezakopol žiaden divák. Jednu hviezdičku dávam Mancinimu kvôli zaujímavo upravenej pôvodnej hudbe pri úvodných titulkoch. Ostatné nestojí za nič. (24.02.2007)

Roberto Benigni ztvárnil podle mě po Sellersovi nejlepší Closeauovskou variaci. Burt Kwouk jako Cato potěší, stejně jako profesor Auguste Balls v podání Graham Starka nebo jako vždy skvělý čecho-angličan Herbert Lom. Jenom nechápu jak to je s Claudií Cardinalovou. V prvním Růžovém panterovi hrála lugašskou princeznu a tady hraje Marii Gambreliovou, kterou v Closeauovi na stopě hrála německá hvězdička Elke Sommer. (03.02.2007)

S Růžovým panterem se nakonec stalo přesně to, co dříve či později čeká většinu filmových sérií. Vidina dalšího možného zisku na již osvědčené značce je totiž pro tvůrce natolik lákavá, že ztrácejí veškerou soudnost. Vznikají tak stále nová a nová pokračování, která se zpravidla vyznačují sestupnou tendencí, v nejhorších případech se dostanou až na pomyslné kvalitativní dno. A přesně tam skončil i Syn Růžového pantera, po jehož zhlédnutí jsem upřímně rád, že již nevzniklo další pokračování, k němuž závěrečné odhalení opět vybízelo. (04.02.2011)