Drevená dedina

Film natočený podľa románu F.Hečka. V 50tych rokoch minulého storočia v čase budovania socializmu sa ani iný duch filmu nečakal. Boj dobrých komunistov proti gazdom , ktorí nechceli vymoženosti nového lepšieho sveta. No napriek jasnému scenáru v tomto filme vidieť dobré herecké výkony : Machata, Grúberová, Bagar, Čierny, Adamčík. Preto dávam 60% (05.09.2010)

František Hečko, laureát státní ceny, patří k nejvýraznějším představitelům slovenské prozaické literatury. Je to spisovatel osobitého pohledu a cítění. Živá, v pravém smyslu aktuální sociální nota, která tak výrazně zazněla zejména v jeho posledním románě „Drevená dedina", provází jeho dílo již od počátku. Hečko začínal jako básník. V r. 1931 vyšla jeho sbírka básní „Vystěhovalci". Hečko v ní podal citlivý popis bídy, která v té době vyháněla lidi z vlasti za výdělkem do ciziny. Brzy po osvobozeni (1946) vydává sbírku „Slovanské verše", v níž oslavuje pokrokové síly, které za vedení Sovětského svazu zvítězily v druhé světové válce nad fašismem. Jeho románová tvorba není sice početná, ale výrazná. Již v románě „,Červené víno" se projevil jako vynikající vypravěč. Vrcholu své tvorby dosáhl v románu „Drevená dedina", za který byl v r. 1952 vyznamenán státní cenou. Zobrazil zde bohaté osudy celé galerie živých postav, obyvatel chudé oravské vesničky Stodoliště, jak se utvářely po r. 1945. S působivou emocí ukázal velké politické a sociální změny a jejich odraz na životě lidí. Pro své všestranné kvality dosáhla „Drevená dedina" brzy velké popularity v nejširších čtenářských vrstvách na Slovensku i v Čechách (román byl převeden do češtiny). Autoři scénáře Ján Mináč a Jozef Tallo se zaměřili na hlavní dějový proud, soustředěný kolem starého Púplavy, Pava Šechnára a jeho rodičů, a na konflikt mezi chudinou a boháči. Děj doplnili novými výraznými postavami. Román je ve filmu poněkud zkrácen — scénáristé uzavírají děj již v únoru 1948, kdežto Hečko šel ještě přes tento historický mezník. ... POZNÁMKY: „Drevená dedina" je prvním uměleckým filmem režiséra Andreje Lettricha. Lettrich natočil dříve samostatně krátký film „Závodné predajne" a jako asistent režie spolupracoval na několika slovenských filmech („Priehrada", „Kozie mlieko", „Lazy sa pohly"). Nyní připravuje s J. Mináčem a J. Tallo (scénáristy „Drevené dediny") film „Harmanov dom"; je to současná látka s družstevní problematikou podle námětu K. Hrabovské. — Samuel Adamčík, který je představitelem starého Púplavy, hrál Húščavu ve filmu „Pole neorané" a Jaškuliaka v „Rodné zemi". V roli Zuzy Šechnárové vystupuje významná herečka bratislavského Národného divadla Mária Bancíková; je to její první vystoupení ve filmu. — Skutečným dějištěm Hečkovy „Drevené dediny (Stodoliště) je Dolní Lhotka na Střední Oravě. Filmový přehled 6/1955 (04.08.2003)

Debut režiséra Andreja Lettricha na poli celovečerného hraného filmu, po Rodnej zemi v poradí druhý farebný film nakrútený na Slovensku. Zároveň jediný, ktorý v roku 1954 vo filmových ateliéroch na Kolibe vznikol. Ide o typický produkt 50. rokov –sociálnu, či budovateľskú drámu s čiernobielym vykreslením postáv, ktorá bola nakrútená podľa rovnomenného Františka Hečka, predstaviteľa socialistického realizmu. Schematizmu, ktorým je poznamenaný román, sa nevyhla ani jeho filmová adaptácia. Každý film je viac, či menej poznačený dobou, v ktorej vznikol a výnimkou nie je ani Drevená dedina. Tendenčne ladený príbeh sa odohráva v rokoch 1945 až 1948 na Orave, v dedine Stodolište, začína sa na sklonku 2. svetovej vojny a končí Víťazným februárom. Dej filmu sa sústreďuje okolo postavy starého Púplavu, ktorého hrá Samuel Adamčík. Púplava začne po vojne bojovať za znovuvybudovanie osady Mrzáčka, ktorú na sklonku vojny vypálili Nemci, čím si proti sebe popudí bohatých sedliakov – kulakov. Postavy vo filme sú čiernobiele, schematické, všetci boháči, kulaci sú samozrejme zlí, ostatní dedinčania - chudoba, bezzemkovia dobrí. Predstavitelia Demokratickej strany ( napr. Ctibor Filčík alebo učiteľka sympatizujúca počas vojny s Nemcami) sú zobrazení negatívne, komunisti ( Karol Machata ako P. Šechnár) sú vykreslení pozitívne. Hlavne P. Šechnár, ktorý je jednou z hlavných postáv filmu, je vykreslený tak pozitívne, že je toto stelesnenie dokonalosti miestami až neznesiteľné. Z povstania sa domov vracia ako komunista („Mamo, ja som komunista!“) a neznaboh, ktorý sa prestal modliť, čo mu jeho matka nevyčíta , skôr naopak, utvrdzuje ho v tom, že ako dobrý človek sa nepotrebuje modliť. Takže v tejto komunistickej agitke nechýba ani ateistická propaganda. Nechýbajú teatrálne herecké výkony, ktoré dnes pôsobia smiešne, hlavne vtedy, keď sú herci príliš patetickí . (08.11.2010)

Prisámbohu bol som z toho dáky zmätený... nemá žiaden zmysel hodnotiť Drevenú dedinu vzhľadom na jej ideologickú stránku, vznikla skrátka v dobe, v ktorej vznikla, Lettrich inú možnosť nemal. Pozrime sa skôr na formálnu stránku. No a ako hovorím, vyznať sa v deji môže zrejme len ten, kto má naštudované, prípadne túto dobu zažil. Množstvo predstavených postáv, množstvo scén, kde vystupuje naraz veľa postáv, viacero strán konfliktu a dokonca aj viacero milostných liniek. Kto sa v tom má vyznať, že. Každopádne sa tu dá vysledovať, ako to v tomto trojročnom medziobdobí na slovenskej a zrejme aj českej dedine vyzeralo, i keď si treba odmyslieť tu prítomné rozprávkové rozdelenie postáv na kladné a záporné. Film má spád, pekne vyzerá vďaka sýtym farbám a výprave, ale ťažko považovať v akomkoľvek smere túto hodinu a pol ako zábavu. Proste iba pre tých, ktorí chcú mať čo najväčší prehľad v slovenskej kinematografii. (07.03.2020)

A všetci žili v červenej dedine šťastne až do smrti. Zvláštny filmový zážitok. Niekedy mám dojem, že viem z histórie zahraničnej viac ako z tej našej domácej. Tak som sa šla dovzdelať do kina. Dedinu premietali vďaka SNG a ich výstave Prerušená pieseň. Budovateľské päťdesiate roky. Pred filmom šli dva mini dokumenty z toho obdobia. Jeden o budovaní, ktoré vždy šlapalo minimálne na 110% a druhý o oslavách 70ky taťku Stalina. Uf. Socha JVS, ktorú na konci dokumentu odhalili, stojí pri vchode SNG k už spomenutej výstave. Sledovanie filmu bol zvláštny zážitok. Dedinské prostredie, svojské postavy aj herecké výkony, pálenka, koniec vojny, sedliaci, príchod boľševika. Pred filmom nám v príhovore povedali, že hneď budeme vidieť, ako sa postavy delia na kladné a záporné, ale mne všetky prišli také vzdialené, že sa mi naozaj pozdával len Kronerov Ondro, ktorý ale nedostal veľa priestoru. Ako príbeh ma to veľmi nezaujalo, ale ako historická lekcia sa mi to pozdávalo. (Kino Lumiére - 2.10.2012) (02.10.2012)