Exotica

I keď ide o tematicky podobný film ako Sweet hereafters, aspoň čo sa týka jednej veľkej tragédie, tak je scenár Exoticy značne nepredvídateľný. Najskôr som totiž videl SH. A to aj po celkom zásadnom zvrate, kedy začnete zisťovať, o čo nakoniec má v dejovej rovine ísť. Veci sa ale opäť vyvinú iným smerom. Lenže Exotica nie je o deji, ale skôr o okolnostiach a znich vyplývajúceho chovania a emóciách. A to všetko sa deje v pomalom a citlivo vyrozprávanom príbehu. Možno aj preto je Exotica tak silný film. Bruce Greenwood je jeden z najlepších hercov svojej generácie (prežíva tu skutočné veľké životné straty a hrá aj vďaka scenáru bez jedinej melodramatickej ždímačky) a možno stále trochu nedocenený. Elias Koteas sa tu zase predstavuje v image Eddieho Veddera a tam to už trochu, ale iba trochu drhne. (06.09.2017)

Jedna z najúžasnejších ale aj najzvláštnejších filmových atmosfér, akú som doposiaľ zažil. EXOTICA je zo začiatku tajuplná, v myšlienkových pochodoch hlavných postáv a hlavne v ich konaní sa ťažko človek orientuje, ale ako sa blíži viac a viac ku koncu, pomali všetko odhaľuje aby mohla v záverečných minútach diváka absolútne potešiť – vo všetkých smeroch, ako to len niektoré filmy dokážu. Aspoň ja som to tak cítil. (07.06.2011)

Existenciální skládačka, která není pro každého, já v ní ovšem spatřuji kouzlo snad ve všech dílech. Ať už je to hudba, herecké výkony nebo naprosto úžasný scénář, vše na mě působilo nevtíravě a zároveň neuvěřitelně přitažlivě asi jako to umělecké erotično klubu Exotica. Pro mě se jednalo o geniální zážitek, který mě naprosto a totálně zdrtil svojí prazvláštní magičností a existenciální tíživostí každého slova a noty. Wau a uf. (19.02.2011)

moje prvé rande s arméncom narodeným v egyptskej káhire a emigrovanom do kanady, pánom režisérom/scenáristom/producentom/géniom*(*pozn. mňa) Atomom Egoyanom (super meno, fakt) dopadlo na jednotku, o čom svedčí dozaista aj vysoké hodnotenie (to najvyššie možné). to hodnotenie však má svoje hlboké opodstatnenie v dojme, ktorý na mňa tento bezmála od dokonalosti nie veľmi vzdialený film urobil svojou prepracovanou formálnou a štrukturálnou mnohovrstevnatosťou, ktorou sa snaží vpiesť diváka do pevne a prísne vybudovaného labyryntu citov a postáv, odhaľujúcich a obnažujúcich svoju dušu až na kosť. skutočná exotica nie je symbolický papagáj, ktorého lesbická majiteľka podniku Exotica Zoe lahodne hladká pri sledovaní tancujúcej Christine alebo rozprávajúci papagáj sediaci na ramene invalidného Harolda, ktorý nerozpráva nie preto, že by zabudol ale jednoducho preto, že to prestal považovať za dôležité, exotické nie je do zelena riešené ladenie interiérov baru či podivného obchodu s exotickými zvieratami, kde do kalných vôd akvárií nevidno, len občas sa mihne torzo nejakej hnusnej čiernej veľkej ryby, ktorá môže slúžiť ako symbol onoho večne prítomného tajomstva, ktoré počas celého filmu skladáme a odkrývame, dokonca ako tá pravá exotica nemá pôsobiť ani pašované vajce, zdedený revolver alebo zdedené parochne či homosexuálna zoznamka pred operou, tou skutočnou exoticou sú tie malé hry, tie vzájomné tiché dohody a vzťahy medzi postavami, medzi Ericom, Francisom Brownom, Thomasom, Zoe a Christine, tie zauzlené večné bludiská, medzi ktorými sa otázky mladučkej blonďavej Tracey (Sarah Polley) zdajú ako päsť na oko, ako trafenie klinca kladivom držiacim nevinnou rukou človeka ešte nevinného no pomaly vťahovaného do veľkého životného predstavenia, hry s presnými pravidlami, ktoré sú akýmsi verejnýmo tajomstvom zakódovaným v nás ako sací reflex. všadeprítomnosť zrkadiel, za ktorými sa nachádza skrytý priestor, plôch, ktoré síce odrážajú nás samých, ale nachádza sa za nimi ešte niečo, čo na prvý phľad na povrchu nevidno, dáva možnosť pozrieť sa na celú realitu tohto filmu aj inak, vnímať ju dvojmo - čo nám tento film ukazuje ako zrkadlo a čo je nám ukazované za zrkadlom, pod povrchom, čo tento film "skrýva", ale skrýva rafinovane, aby sme to našli. na záver trochu civilnejšie - záber so samohrajúcim klavírom stojí za všetky drobné, fakticky. a samozrejme monštrózne perfektná "everybody knows" od Leonarda Cohena, pri ktorej každému živému tvorovi musia nabehnúť zimomriavky po celom tele. (03.04.2006)

Čím byl AE starší, tím víc dialogů, delší metráže a baroknější zápletky potřeboval k tomu, aby řekl zhruba to, co říkal předtím a úsporněji [potvrzením tohoto trendu byl ARARAT, naopak ho trochu vyvrací SLADKÉ ZÍTŘKY, jeho asi nejnáladovější film]. Být Atom erotoman, víc by si vyhrál s tancem „školačky“ na píšeň Leonarda Cohena (takový efekt a tak málo prostoru!). Mít Atom větší smysl pro humor, byl by z toho pěkný vtip o tom, jak se gay vydal do striptýzového klubu:) (15.10.2006)