Medená veža

Fatálny príbeh kamarátstva troch ľudí, ktorí milujú hory. Podstatné na ňom je, že sa tu všetky chlapské emócie riešili činmi. Neviem, či to bolo dobou, prostredím, alebo individualitami; a tiež, či je to lepšie ako zapletať sa do zbytočných intríg a nebáť sa o život. Povedal by som, že trápiť sa napokon nad tým, čo sa už nedá zvrátiť, je horšie ako nekonať, ale to už odbieham. Každopádne, film by sa dal dnes bez váhania zaradiť pod žáner bromance. Ako už bolo napísané nižšie, réžia sa niesla v duchu hesla "v jednoduchosti je krása" (Emília Vášáryová stvárnila tú jednoduchosť:). Ale jediné z vizuálu, čoho som tu čakal viac, je priestor na zobrazenie majestátnosti Tatier. Až na pár záberov na Medenú vežu, úvodnú a záverečnú sekvenciu, išlo väčšinou o príliš zblízka snímané skaly, aby som sa mohol ako divák dostatočne pokochať exteriérmi, a nadýchať sa v tejto špinavej Bratislave pre zmenu aj tatranského vzduchu. (06.04.2014)

Pekny pribeh o tom, ako jedna samica zlikvidovala kamaratstvo troch muzov. A slovenske hory dokazu byt pekne krute niekedy ...... najma Vysoke Tatry. Kazdy ich podcenuje /ked som zvladol Alpy, Tatry mi nemozu robit problem, nie ? ..../. Su to najmensie velhory Europy, ale stale klasicke velhory so vsetkym, co k tomu patri. Za to, ze ich ludia casto podcenuju, sa vedia kruto pomstit. Kruto. A okrem zniceneho kamaratstva je Kobaltova veza aj o tomto. V roku 1970 vdaka Moskovskym protokolom 1968 uz normalizacia bezala naplno, a tak reziser Martin Obleceny a tvorcovia chceli natocit nieco, v com nebude normalizacia a sivost a sedivost kazdodenneho zivota pevne zviazaneho normalizacnym rezimom. Normalizacia totiz zarezavala uz vsade : film, hudba, politika komunalna aj vysoka, rozhlas, televizia, noviny - proste vsade. Chceli ujst daleko /do velhor/ od normalizacneho rezimu a normalizacnych sudruhov. Preto vznikol tento film. Olovnatu Vezu mozno este stale povazovat za mimoriadnu kvalitu konciacich sa 60. rokov. A jednoznacne je to pre mna najlepsi diel trilogie - kvalita oboch dielov nema sancu na najlepsiu jednotku. Rezia Martina Obleceneho taktiez na urovni. Kecom a dristom okolo toho, ze vznikla atmosfera niecoho neuchopitelneho a nenavratneho som nerozumel nikdy - a ani im nechcem rozumiet! Za rok 1970 mam vsak ovela radsej Tapakovu Rysavu Jalovicu a Ctyri Vrazdy Staci, Drahousku. 86 % (04.05.2013)

Som dosť prekvapený, že v čase normalizácie vzniklo takéto dielo. Dej je zasadený do Vysokých Tatier, čím úspešne uniká politizovaniu. V ovzduší panenskej prírody sa dostáva do popredia láska a priateľstvo, keď nerozlučnú trojicu kamarátov zo Stratenej doliny – Pirina (Štefan Kvietik), Valéra (Ivan Rajniak) a R (Ivan Mistrík), osudovo zasiahne príchod študentky Sašky (Emília Vášáryová). Nebezpečné a majestátne prostredie veľhôr ideálne súzvučí so smutným a tragickým príbehom hlavných hrdinov. Na konci filmu zaznie veta ktorá má silné emócie. „Teraz už vieme, čo sme vtedy nevedeli: že človek môže do hôr zutekať pred ľuďmi, ale neutečie pred sebou“. 8,5/10 (02.11.2022)

Jeden z najkrajších slovenských filmov ktoré máme. Bez jedinej chybyčky. Snažil som sa , naozaj snažil, nájsť tam aspoň jeden jediný nedostatok, ale nedá sa. film mi ulahodil. či už vizuálne, pretože scenéria vysokých tatier ešte nikdy nebola krajšia a tak isto aj po obsahovej stránke, ktorá ma niekedy rozormiala a inokedy som ostal v nemom úžase. Hollého pokojná a hlavne jednoduchá réžia tvorí spolu s premysleným scenárom, ktorý vkladá hlavným hrdinom repliky hodné zlata a hlavne pôsobivou kamerou film ktorý patrí doslova medzi skvosty našej kinematografie. vašáryová, kvietik, rajniak a mistrík, spolu s vedľajšími postavami ako dočolomanský a muller, tvoria doslova kaleidoskop, emócií, charakterov, posolstiev, podobenstiev, životných skúseností a hodnôt. rozpisovať sa výnimočne nemá moc veľký zmysel, pretože sa jedná o film bez jedinej chybičky alebo pomalého miesta. a priznajme si takých je na slovensku málo. (31.12.2008)

Skvostně obsazený film, hlavní role excelentní a i v těch vedlejších špičkoví slovenští herci. Martin Hollý opět dokázal, že je mistr. Ivan Mistrík je jedním z mála herců, kterým toleruji vadu řeči. Jeho sykavky jsou přejemnělé. Křehký Mistrík, mužný Kvietik, jen mi mírně nesedí Rajniak jako svůdník a krasavec, ale to je pochopitelně můj subjektivní názor. Nádherná Milka Vášáryová, křehká, půvabná, oduševnělá. Také Liška se zase jednou vyznamenal. Omlouvám se za citáty, psané slovensky, ale ne se slovenskou klávesnicí  „Člověk može zutekat před luďmi, nikdy však neujde sám před sebou.“ No, upřímně řečeno mne by šlapky na stropě neokouzlily. Stejně jako vědomí, že si o mně někdo hodil krabičkou zápalek. Na valérovi sympatická potřeba nedodržovat zákony. Myslím ovšem v té hluboké totalitě. Jak jedna žena dokáže převrátit domov, vztahy, zvyklosti tří mužů. „Odkedy je ženská v dome, eště som sa tolko nenarobil.“ „Fakt, úplne zdivel, kúpil si aj pyžamo.“ „Kamarát má vždy pravdu, aj keď nemá pravdu.“ „Saška, to bolo cudzie teleso medzi nami. Krásny bacil v Ztratenej doline a v krvnom obehu nášho kamaráta.“ Mistríkovo průvodní slovo je citlivé, jemné, působivé. Minimalistické prostředky pro maximální účinek. „Odkedy sa oženil, eště som sa poriadne nevyspal.“ Mistrně nadávkované, příroda, mezilidské vztahy, kamarádství. Hory, lidé, hudba, voda, sníh. Barva listí na stromech, modravé pleso v údolí. Jediná věc mi na veži vysloveně vadila, byť byla poplatná době, všichni moc kouřili. No, ale to se mi to kritizuje, nekuřákovi. „Tí dvaja sa bili o mrtvú ženu.“ Esence tragédie, těžká a nevyslovená. Medená veža se řadí k mým oblíbeným, a kedže sme na Slovensku, málovravným filmom. Viacej obrázkov jako slov, ale sem sa to vyložene hodí. Vina, nevina, podozrenie, nekonečne vela otázok a ešte viacej odpovedí. Láska až za hrob. Prosto, je to zmáknutý film. (11.08.2011)