Ex Drummer

Absolutně největší PUNK (jak zde již bylo mnohokrát poznamenáno) od dob vzniku Sex Pistols. I když forma velmi převyšuje příběh, kvalitě to neškodí, velmi bizarní shluk osobností založí kapelu, utká se s kapelou chlapa s půlmetrovým péro, je tam taky ženská s rybí kundou a to všechno má filozofický přesah! Bravo! (06.01.2010)

Velmi kontraverzní hudebně psychologický snímek o společnosti a každodeních rutinách okolo nás ovšem z pohledu jaký asi nikdo z nás vlastně vidět nechce.Film má několik podob a to hudební,komediální,dramatickou a brutální ...právě onem zajímavý mix a myšlenka filmu jsou tak hluboké,že jsem se od filmu nemohl odtrhnout!Pro náročnější diváky opravdová lahůdka! (28.05.2009)

Ex Drummera predchádza vlastná povesť. Tak expresívne zvláštny film a dá sa charakterizovať jedným úplne bežným slovom, označujúcim jeden úplne bežný jav: bublina. Nechutnosť, bizarnosť, oplzlosť a ich násobky sú vo filme len samoúčelnými drístami tvoriacimi filmu arogantný pohľad, pod ktorým sa však schováva len historka postrádajajúca akýkoľvek hlbší alebo relevantnejší zmysel, čiže celý Ex Drummer je, ak je divák ochotný nazrieť pod povrch a blažene sa nečľapkať len v pekne zatuchnutom vizuálne s pár dobrými nápadmi (napr. byt naruby) a primitívnou genitalitou, zamenenou s genialitou. .......... Tiež mi uniká zmysel komentárov, kde je Ex - Drummer porovnávaný s Taxidermiou. Spojiť tieto dva filmy v jednej vete s podobou rivalského zápasu je prehnane nevyvážené. Taxidermia sa s témou hnusu štrukturálne hrá, preniká do jej hĺbky vytvára úrovňovo zložité príbehy vyvierajúce z jej metaforickosti, zatiaľ čo Ex Drummer si na nej stavia len (na prvý letmý pohľad príťažlivý) exhibicionistický imidž. Áno, je to drsné - ale neschopné vnútornej ofenzívy. (25.01.2014)

No? Tak to som zase natrafil na riadne bizarný film, to vám teda poviem. Táto šialená jazda, ktorá preniká do vnútra sociálnych vzťahov úplne najnižšej vrstvy a ľudskej spodiny Belgického predmestia, je tak iná, tak nenormálna, tak absurdná, že si tento čiernočierny humor buď zamilujete na prvý pohľad alebo ho navždy znenávidíte. Ja som človek za každú srandu, takže u mňa to získalo status KULT! Príbeh sa zaoberá jednou podivnou a vo svojom vnútri, psychicky ťažko chorou kapelu The Feminists. Kapela pozostávajúca z výlučne nejako postihnutých hudobníkov, hluchý gitarista, basák má znecitlivenú pravú ruku atď ale nemajú bubeníka. Príbeh sledujeme prostredníctvom skutkov a rozhovoru objaveného bubeníka, ktorý patril k špičke a momentálne napísal svoju biografiu. Rozhodne sa, že to s touto idiotskou kapelou, na jednu šou, skúsi aby nezabudol aké to je byť na spodku avšak si neuvedomí, že ten jeho pomyselný spodok je vlastne vrchol oproti tomu čo uvidí. Snímka srší plnými dúškami nápadov. Napríklad sa mi veľmi páčila myšlienka, že po každej smrti nejakého charakteru sme sa vrátili k mŕtvole ktorá povedala niečo o svojom živote, niečo tajné čo si držala po celý život pre seba. Na bubeníkove prekvapenie, vedia všetci hráči hrať dosť obstojne, takže konflikty nastanú inde než pri skúšaní. Preberá sa tu otázka násilia na ženách, homosexualita, politika, rasizmus a anómia zo spoločnosti ale všetko je to podané tak skvelým a originálnym, vizuálnym vyjadrením, že som s toho nemohol odtrhnúť oči. Perfektný kúsok ale troška náročný. Každý tam asi neuvidí obsah ktorý som sem pred pár riadkami trocha rozpísal. Neviem k čomu by som tento insane film mohol prirovnať. Nenapadá ma nič... Možno tak americký bizzare...... GUMMO. ten má podobnú formu. Ten keď som pozeral na intráku, tak mi môj spolubývajúci povedal, že nie som normálny a iba strácam svoj drahocenný čas sledovaním takýchto hovadín. Takže asi tak... Rovnako náročný kúsok (17.07.2015)

Belgický režisér Koen Mortier inscenoval něco jako filmovou performanci. Experimentální snímek natočený netradiční uměleckou formou, která se asi nejvíce blíží britskému kultovnímu Trainspottingu, společným jmenovatelem je jak prostředí sociálně vyloučené komunity drogově závislých a dalších vrstvev z absolutního společenského dna, přemíra násilí a expresivního výraziva, ovšem tam, kde Danny Boyle použil humor a metaforu, tam se Koen Mortier kvalitativně pohyboval o několik pater níže. Jeho primární záměr šokovat a provokovat diváky byl ovšem naplněn bezezbytku, v této souvislosti si dovolím použít známý citát surrealisty André Bretona, který tenhle film vystihuje až překvapivě: „Nejprostším surrealistickým činem je sestoupit do ulic s revolverem v ruce a nazdařbůh střílet, pokud možno do davu. Kdo neměl alespoň jednou chuť skoncovat tímto způsobem s titěrným systémem obvyklého zhanobování a oblbování, má již v tomto davu své vyznačené místo, a to s břichem ve výši hlavně…“ Po zhlédnutí Ex Drummera ale dobrovolně zůstávám v davu... (24.08.2010)