Děti ze stanice Leningradská

Dokumentárna snímka, The Children of Leningradsky, v kolaborácií divadelného tvorcu menom Andrzej Celiński a režisérky dokumentárnych filmov, Hanny Polákovej, znázorňuje ťažké osudy chudobnej socio-ekonomickej vrstvy post-komunistickej prvej a druhej generácie bývalého Sovietskeho zväzu. Snímka mala aj v komerčnej sfére celkom znamenitý úspech. Bola dokonca nominovaná na Oscara v roku 2005 ale bohužiaľ túto prestížnu cenu akadémie za najlepší dokument nevyhrala. V dokumente, ktorý má niečo cez 30 minút, sa sledujú príbehy a osudy detí, ktoré spolu prežívajú na železničnej stanici v Leningrade. Buď sú opustené, z rozvrátených rodín, zo zlého socioekonomického prostredia, týrané, siroty alebo deti ktoré ušli z detských domovov, kvôli šikanovaniu a prísnemu režimu vychovávateľov. Svojou agresívnou, ale zároveň realistickou, formou v ktorej znázorňujú deti, v prostredí, v ktorom trávia všetok svoj čas, mi to pripomínalo a prišlo veľmi podobné ako niektoré dokumenty o ľuďoch závislých na heroine, ako napríklad Americký: Black Tar Heroin: The Dark End of the Street (2000) alebo Maďarský dokument z roku 2011, Lacikáék heroinoznak (Budapest végállomás). Ako aj v spomenutých dokumentoch, tak aj do tohoto dokumentu by sa tvorcom hodila lepšia filmová technika a aj na post-produkcii mohli viac zapracovať, ale chápem, že dokumenty tohoto ranku sa točia takmer výhradne v teréne, priamo na miestach, kde títo ľudia žijú, alebo skôr dožívajú (ako v tomto prípade deti na stanici), a dopredu nieje tvorcom zadaný žiadny pevnejší námet a ani v akej podobe by mal ten konkrétny príbeh tej konkrétnej ľudskej bytosti vyzerať. Ide o samotný obsah a posolstvo, ktorá z tejto snímky vyžaruje. Tvorcovia ostro a bez servítky poukazujú na zásadné problémy v sociálnych štruktúrach, ktoré sa tiahnu Ruskom od začiatku prvej svetovej vojny. Istotne so mnou budú súhlasiť ľudia, ktorý to už videli, rozhodne to nieje pre slabšie povahy a miestami to až na silu a prehnane udiera na city ale kvôli krátkej stopáži to bohužiaľ u mňa nezapôsobilo. Ide o to, že aby si divák vydobyl nejaký citový vzťah k nejakej konkrétnej osobe, bolo treba troška rozvinúť dianie okolo. Ako, svojim spôsobom to bolo dobré ale napríklad, smrť toho dievčatka na konci bola odpálená z ničoho nič, takým spôsobom, že nepozorný divák zostane zaskočený, že v jednom strihu dievčatko fetovalo lepidlo a v druhom už pri jej rakve fňukali všetky deti. Je to autentické a všetko ako má byť, ale rozhodne by sa nič nestalo keby to bolo o hodinku dlhšie. Máloktorá snímka si takto pýta ešte dlhšiu minutáž ako táto, myslím si, že tak by bola rozhodne väčšia šanca na Oscara, pretože si to zaslúži. Pri problémoch ku ktorým sa spoločnosť stavia skepticky alebo to jednoducho ignoruje a tvári sa, že je slepá alebo je všetko v poriadku a svojou nečinnosťou zhoršuje aj tak takmer bezvýchodiskový stav, je perfektne vidieť, ako dokáže audiovizuálny materiál rozprúdiť krv v ľudoch a dokonca aj nejako pomôcť. Umelecké dielo má v tomto neskutočnú moc. Už za čias priemyselnej revolúcie, kedy deti bežne pracovali v továrňach, napomohli fotografické zábery k tomu, aby sa aj k bežným ľuďom dostali zábery zbedačených vyčerpaných detí a troška to dopomohlo k uvedomení si vlastného človečenstva. A táto snímka má presne tento charakter otvorenia očí ľudom, či už tamojším, alebo hocikomu inému na svete. Ja som napríklad tiež ani len netušil, že niečo takéto sa v Moskve deje, vedel som, že tam majú problémy s Čečencami, Afgancami a imigrantmi z Malej Ázie ale o tomto probléme som počul prvý krát. Nezisťoval som si to, ale určite po niekoľkých premietaniach po celom svete niekoľko humanitárnych pomocí. okamžite nastúpilo na prvé lietadlo do Moskvy O tom som si na 100% istý. Takže to svoj účel splnilo. (05.11.2015) (menej) (viac)