Neviditeľné deti

V poviedkovom rozložení sa len málokedy vydarí skĺbiť iba bezchybné poviedky, ktoré by utvárali nenapadnuteľný celok. Poväčšinou sa vinou obyčajnosti alebo neúčinnosti (uplatniť pointu v krátkom intervale a zároveň zaujať-napr.-estetickou zložkou neni ani trochu snadné) nájde kandidát na poslabšie umiestnenie a "All the Invisible Children" má hneď dvoch. Charef síce obrába aktuálnu tému rasovej neznášanlivosti, ale akosi mi jeho úryvok príde "nedopečený" a skôr priemerný. Scottovci, ktorí si myslia, že stávka na sardonické výlevy a neradovú kameru sa stáva zaručene výhernou, nie nestáva-prečo(?)-no lebo zmysel uchádza. Takže dámi a páni ledva bronz. Strieborný stupienok patrí Kusturicovi s jeho zažitým manuskriptom, ktorý stroho i srandovne opakuje, že nie všetci cigáni chcú kradnúť, Leemu za mierne sílenú, no určite použiteľnú "poznámku" o nedobrovoľnom infikovaní vírom AIDS. Zlato putuje do rúk Venerusa a jeho pouličného zlodejíčka-talianske vzplanutie, obsahom, formou, výsledkom, Lundovej, ktorej podnikavé deti sú tým najlichotivejším z celého výberu a v neposlednom rade Woovi, ktorého "malá mačička" aj napriek pribalenému sentimentu úplne presne vystihuje onu nespravodlivosť/hodnotovú rozchodnosť danú už od samotného počatia až po nepredvídateľné úmrtie. Slza bola na krajíčku. Inak v globále jednoznačne čo do potrebnosti/dôležitosti veľmi kvalitný projekt o5 odhaľujúci to, čo nikto z "kompetentných" nechce počuť: "na nedbalosť dospelých v konečnom dôsledku aj tak doplácajú najmä deti." Žalostné. (01.10.2011)

7 príbehov o neľahkých životných podmienkach detí, o ktorých sa príliš nehovorí. Prehliadka negatív z rôznych častí sveta (detskí vojaci v Afrike, zberači odpadkov do zberných surovín v Južnej Amerike, potomkovia narkomanov so zdedeným AIDS v USA...) optikou rôznych režisérov vytvára spriemerovanú skrumáž, ako to už pri multipoviedkových filmoch so snahou o silnú výpoveď s presahom zvyčajne býva. Nadpriemerný je ako vždy Emir Kusturica a jeho balkánsky príbeh z ústavu pre mladistvých. (19.12.2005)

Príbehy sú rôzne, dokonca tak rôzne, až sa zdá, že ich nič nespája okrem detských postáv. Väčšina z nich zaujme od prvých sekúnd, u mňa najviac zabodovali prvý a posledný, teda Tanza (režisér Mehdi Charef) a Song Song and Little Cat (režisér John Woo). Hlavne ten posledný ako dokonalá citová vydieračka s melancholickou hudbou, ale dokonale sadla a príbeh s neuzavretým snovým koncom pohladil po duši. Ridley Scott s fotografom preneseným do detských rokov aj keď asi nejpremyslenejší príbeh je poslabší spolu s talianskym zlodejíčkom Stefana Venerusa. Ako celok to určite stojí za pozretie, lebo ponúka pohľad tvorcov rôznych kultúr na extrémne situácie detí zatiahnutých do vojny, chudoby, otroctva alebo obyčajného odcudzenia od rodičov. (24.03.2014)

Jak už to tak u povídkových filmů bývá, některé kousky jsou výborné, některé průměrné, najde se i vyloženě nic neříkající kousek (v tomto případě Ridley a Jordan Scott). Ale já si tuto povídkovou kolekci kupoval především kvůli Emiru Kusturicovi a věřte, že opět nezklamal. Moc se mi také líbil nezvykle dojemný John Woo (a pak že to nejde bez párátka). (04.01.2009)

Děti celého světa trpí za svět svých předků. Válečné zóny, soc. podřazenost, drogy, nedostatek lásky rodičů či hmotných prostředků. Z příběhů tvůrců vyzdvihnu tradičně odlehčenou cigánskou jízdu s dechovkou Emira Kusturici či za mě nejlepší procítěné dílko od Johna Woo s čínskou problematikou politiky jednoho zaopatřeného dítěte proti otrocké práci dětí v sirotčincích. 70% (08.12.2021)