Parthenope

Sorrentinova obrazová poezie vzdávající hold Neapolu a ženské kráse (jak jinak). V první třetině hezká expozice postav, ze kterých vedlejším vévodí nejenom hereckým výkonem, ale i charakterem, spisovatel Gary Oldman. Později čím dál více pocitových fragmentů, kterých kontext a význam v ději mi uniká. Čímž ustupuje i nadšení z formy jejich podání. Co měla proboha znamenat ta “kráska a zvíře” postava ošklivého kněze, v kostele prstujícího Parthenope?? **1/2 [Cannes FF] (24.05.2024)

Obávam sa, že Sorrentino sa nakazil tou istou chorobou ako Wes Anderson: stále viac kradne z vlastných filmov, neprináša na stôl nič nové, opakuje tie isté myšlienky znova a znova a znova. Niekto by to mohol nazvať štýlom, ja by som skôr povedal, že iba honí péro vlastným fanúšikom. Keď sa človek pozrie na iných Áčkových režisérov, známych pre osobitosť ich tvorby (dokonca aj na tých, ktorí majú tendenciu krúžiť okolo rovnakých tém), je jasne detekovateľný akýsi pokrok, vývoj, kariérna cesta. Parthènope má všetko, čo sa od talianskeho filmára dá čakať: témy mladosti a staroby, krása a rozmanitosť jej podôb, chtíč, neopätovaná láska, nádherní ľudia čo hulia jednu cigu za druhou, nadržaní kňazi kráčajúci v slow-motion, pričom všetko to je natočené ako reklama na drahý parfém. Nechápte ma zle, stále mám rád Sorrentinove filmy a Parthènope nie je výnimkou: príbeh o neapolskej kráske, ktorá prechádza životom a snaží sa NEvyužiť svoju krásu vo svoj prospech je zaujímavý. ALE. Je to ako keď sa fanúšik SSC Neapol ide pozrieť na zápas s posledným tímom tabuľky zo Serie B – „Tím hral dobre, som rád, že vyhrali (1:0), ale nemali by mať na seba väčšie nároky a chcieť trochu viac?” Videné na 77. MFF v Cannes. (04.06.2024)