Alžbeta

Píše sa rok Pána 1558. Mária I. Anglická, nasledovníčka jedinej pravej viery zomiera. Na jej miesto nastupuje jej sestra- heretička Alžbeta, ktorá iba zázrakom a vďaka milosti Boha prežila uväznenie v Toweri a dlhé upodozrievanie zo strany katolíckych členov dvora. Alžbeta nastupuje na trón rozvrátenej a slabej krajiny. Nie je to Anglicko, ktoré vládne moriam a ovláda veľkú časť sveta. Skutočnými mocnosťami tých čias sú dve mocné ríše, ktoré k ostrovnému kráľovstvu nie sú vôbec priateľsky naklonené a s ktorými hrozí otvorený konflikt ktorý by mohol mať zničujúce následky. Najväčšiu hrozbu predstavuje Španielsko, ktorému pevnou rukou vládne Filip II. Habsburský, ktorý je tým najzápalistejším ochrancom jedinej pravej viery. Druhou mocnosťou tých čias je Francúzko, večný to rival Anglicka. Samotná krajina je oslabená aj zvnútra, anglikánska cirkev ktorú stvoril Alžbetin otec Henrich VIII. sa ešte nedokázala naplno presadiť a stále musí súperiť s mocným katolicizmom. Hrozia nepokoje, výdatne podporované Rímskou kúriou, ktoré môžu zmiesť mladú kráľovnú buď na popravisko či v lepšom prípade späť do Toweru. Mám rád historické filmy. V mnohých rebríčkoch v danom žánri, ktorými je táto stránka doslova zahltená, sa objavujú na popredných miestach veľkofilmy ako sú Trója, Kráľovstvo nebeské či Alexander. Na jeden z najlepších historických filmov posledného desaťročia sa však často zabúda a tak je myslím načase si ho trocha pripomenúť. Toto upadnutie do zabudnutia je čiastočne pochopiteľné a to aj napriek siedmim nomináciám na Oskara, ktoré si tento film vyslúžil. Totiž Elizabeth neoplýva mohutnými bojovými scénami či stovkami počítačom generovaných trikov. Sila tohto filmu je niekde inde a tento jeho zdroj sa Vám pokúsim odkryť v mojej recenzii. Aj keď si to málokto všimne v tomto filme je obsiahnutý veľký kus života tejto najvýznamnejšej anglickej panovníčky. Totiž, divák má počas celého filmu pocit akoby ubehlo maximálne pár mesiacov, ale v skutočnosti film pokrýva celých 17 rokov od tzv. Wayttovej rebélie (1554) až po tzv. Ridolfiho plán (1571), ktorého cieľom bolo zvrhnute kráľovnej. Film nemá úplne klasickú schému a jeho obsahom je vlastne premena nevinnej a usmievavej Alžbety na ženu, ktorá obetovala všetko svoje osobné šťastie pre blaho svojej krajiny. Tento prerod je vedený viacerými rovinami ktoré sa nakoniec zlejú a vytvoria celkom novú Alžbetu. Od prvého momentu musí budúca kráľovná bojovať o svoj život, najprv musí naliehať na svoju sestru a potom ako kráľovná musí manévrovať medzi dvoma už spomenutými veľmocami tých čias. Prevažná väčšina filmu je venovaná práve týmto hrátkam s ohňom, pričom tieto nebezpečné hry neostávajú bez následkov. Okrem toho vo filme nachádzame líniu lásky z mladosti ktorej sa kráľovná nechce vzdať napriek tomu, že ako Francúzi tak aj Španieli sa ju snažia získať pod čepiec pre svojich favoritov a tým vytvoriť silnú alianciu jeden proti druhému. Vo filme sa popri Alžbete objavujú mnohé historické postavy tej doby, pričom väčšina z nich je voči Alžbete naladená nepriateľsky. Vo filme napríklad môžeme spoznať Marie de Guise, matku známej Márie, kráľovnej Škótskej či neskoršieho Henricha III. Francúzskeho, ktorý sa usiloval o ruku mladej kráľovnej. Výraznú úlohu vo filme zohráva aj Pápežský štát, ktorého vládcom bol v tom období Pius V., pričom značný dôraz je venovaný ním vydanej bule Regnans in Excelsis vďaka ktorej sa stali všetci katolíci potencionálnymi vrahmi kráľovnej a vďaka ktorej boli nasledovníci pravej viery vyňatí spod jej kráľovského majestátu. Treba však poznamenať že vo filme nestretneme ani už spomenutú Máriu Škótsku ani muža za oponou- Filipa II. Španielskeho. Postavy sú vykreslené dostatočne realisticky. Ani jedna nie je vyslovene dobrá a ani jedna nie je vyslovene zlá. Alžbeta samotná je na začiatku nevinná, ale čím viac si človek všíma jej vrtochy a chyby, čím viac si človek uvedomuje jej krvou zaliate ruky, tým viac sa Alžbeta presúva zo sféry dobra do šedého územia, v ktorom sídli aj mnoho jej nepriateľov. Je zaujímavé, že pravdepodobne najsympatickejšou postavou filmu je Sir Francis Walsingham, obdivovateľ Machiavelliho, jeden z otcov modernej špionáže ale aj absolútne chladnokrvný vrah. Réžie filmu sa chopil Ind Shekhar Kapur. Príbeh začiatku vlády Alžbety sa nerozhodol podať nejako historicky presne, ale napriek tomu sa svojím filmom drží aspoň rámcovo niektorých historických faktov a môže svojím podaním vzbudiť v divákovi túžbu zistiť si viac o tomto fascinujúcom období. Shekhar poňal svoje dielo ako relatívne komorný film odohrávajúci sa prevažne na Anglickom kráľovskom dvore ktorý je plný závistlivosti a zrady. Veľkoleposť a pompéznosť prezentuje akurát tak pri častých oslavách, v ostatných momentoch sa krotí, za čím samozrejme môže stáť aj nie príliš vysoký rozpočet ( okolo 25 miliónov dolárov). A rozpočet stojí pravdepodobne aj za absenciou väčších bojových scén. Ale je nutné poznamenať, že väčšine divákov bitky v tomto filme nechýbajú. Kapur urobil totiž niečo skvelé, nechal všetko na fantázii diváka a ten je schopný si uvedomiť strašnú prehru Anglicka vďaka krvavej vode a anglickej krvi na francúzskych farbách hádam lepšie, akoby si ju uvedomil z desaťminútovej bojovej scény. Shekhar si taktiež dal záležať na dialógoch, na ktorých film z veľkej časti stojí. Tie sú svieže, plné mnohých narážok a humoru a dajú sa označiť ako veľmi vydarené. Samozrejme, nie sú dokonalé a hlavne pri tých romantickejších scénach niektoré repliky vyznievajú trocha gýčovito. Na čom sa vo filme príliš nešetrilo sú kostýmy. Tie sú robené podľa vtedajšej módy a niektoré, samozrejme hlavne tie dámske, sú neskutočne krásne a hýria farbami. A sú to vlastne tie najfarebnejšie veci, ktoré uvidí oko diváka od okamžiku korunovácie kráľovnej. Totiž, kým je Alžbeta iba “obyčajná“ žena a trávi svoje voľné chvíle na vidieku je svet okolo nej prežiarený slnkom a jej úsmevom. To sa však postupom času pomaly začína meniť a ku koncu je film tak temný ako samotná duša kráľovnej. A tento prerod na skutočného monarchu je uveriteľný aj vďaka žene, ktorá sa do roly Alžbety neskutočne vžila. Cate Blanchett patrí podľa môjho názoru k najlepším herečkám svojej generácie a je to práve tento film, v ktorom si strihla životnú rolu. Jej prerod z mladého idealistického dievčaťa s pevnou vôľou na nekompromisného panovníka je dokonalý a absolútnu čerešničku na torte predstavuje scéna revirginizácie, ktorá sa navždy vryla do mojej pamäte. Cate vdýchla svojej postave život, dala jej ďalší rozmer a posunula celý film o úroveň vyššie. Za svoju kreáciu si vyslúžila nomináciu na Oscara, ktorého jej vyfúkla Gwineth Paltrow za svoj part vo filme Zamilovaný Shakespeare. Musím priznať, že patrím k tým, ktorí považujú toto rozhodnutie za jednu z najväčších chýb v histórii udeľovania Cien Akadémie. Hocako je podanie Cate Blanchett bravúrne, je tu predsa len niekto, kto ju zatieňuje. Niekto kto sa na tom malom priestore, ktorý dostal dokázal prebojovať až ku hviezdam. A teraz myslím tie, čo v noci jasne žiaria na krásnej nočnej oblohe. Tou osobou je Geoffrey Rush ktorý sa vžil do postavy už spomínaného Sira Francisa Walsinghama. Rush dostal postavu, ktorá málo hovorí ale o to viac za ňu hovoria jej činy. Walsingham vo filme je psom kráľovnej, sleduje ju, stráži ju a chráni. Je jej najvernejším sluhom a jedovatou dýkou, ktorú môže zapichnúť do srdca nepriateľovi. A toto pochopí pri sledovaní filmu každý, napriek tomu minimu priestoru, ktorý je Rushovi poskytnutý. Myslím že to hovorí o jeho výkone dosť a žiadne ďalšie superlatívy by jeho výkon v tomto filme nedokázali náležite vyzdvihnúť. Aj ostatní herci si zaslúžia pochvalu za ich výkony. Španielsky veľvyslanec Alvaro de la Quadra v podaní Jamesa Fraina je tak úlisný a diabolský, až sa máte chuť vstúpiť do služieb Pána polovice sveta. Christopher Eccleston, ktorý si strihol postavu Thomasa Howarda, 4. vojvodu z Norfolku vyžaruje vznešenosť a až chorobnú túžbu po moci. A takto oduševnene by sa dalo pokračovať ďalej, veď so napríklad nespomenul ani výbornú prácu, ktorú odviedol Daniel Craig v úlohe fanatického katolíckeho kňaza. Vlastne v skutočnosti mi v tomto filme nepasoval iba jeden herec a tým je Joseph Fiennes, ktorý stvárnil Roberta Dudleyho, 1. grófa z Leicestru. Nie že by bolo jeho podanie zlé, ale vždy dokonale upravený Fiennes sa do tohto filmu hodil asi tak, ako by sa hodil Hitler medzi nositeľov Nobelovej ceny za mier. Čo na rozdiel od Fiennesa je skvelé je soundtrack k tomuto filmu. Ten zložil Austrálčan David Hirschfelder a dokázal ním bravúrne dokresliť mnohé momenty filmu. Skladby sú orchestrálne, pričom niektoré sú komorné avšak niektorá v sebe majú takú dávku monumentálnosti, až sa divákovi zježia všetky chlpy na tele. Aká škoda že tento soundtrack netróni ani na mojej poličke, ani na mojom hardisku. Ako som už raz napísal, Elizabeth patrí medzi najlepšie historické filmy minimálne posledného desaťročia. A keďže u mňa historické filmy sú na vrchole rebríčka žánrov, tento film sa pohybuje riadne vysoko aj v mojej Topke všetkých čias. Ak Vám teda dodnes tento film unikal, dúfam že po tomto komente po ňom rýchlo siahnete. Verte mi, je skvelé sa dostať pod vládu tejto kráľovnej. (24.01.2008) (menej) (viac)