Chudiatko

Lanthimos si jede svoje, a když na to začíná slyšet i Akademie, tak už nic měnit nebude. Krátkodobě to je sranda, ale přes dvě hodiny bizáru můžou být na někoho už moc. Stone full frontal potěší, ale bacha na to, aby to zanedlouho nebyl jediný požadavek na Oscara. Zase tak úžasný výkon to nebyl ani pro jejího skalního fanouška. (09.04.2024)

Asi maximum, co se dá z artu propašovat do mainstreamu. Fér film, který má člověk rád víc proto, jak je roztomilý, než proto, nakolik je hluboký. ///  (5. 3. 2024) Napodruhé už víc vadí ty vulgárnější a prvoplánovější vtípky, a hlavně hrozná ukecanost, doslovnost, aby pochopil i ten nejnatvrdlejší z diváků. No, je to daň za globální úspěch. Žena mezitím přečetla předlohu - kromě mnoha změn (manžel skončí jinak, místo černocha Rus) ve filmu skoro absentuje téma socialismu, které v knize řeší několik postav, tady je smrsklé jen do postavy prostitutky, což mi bylo podezřelé už při prvním podívání, jak je to nápadně nevytěžené. (02.02.2024)

Grécky provokatér č. 1 - Yorgos Lanthimos - podľa môjho vari naplno triezveho uvažovania, vyslovene chce iba za každú cenu neustále provokovať a šokovať zároveň; skrátka, väčšinou sa stále štylizuje do rovnakého formátu snáď predovšetkým len kvôli tomu, aby znovu pôsobil čo najdivnejším dojmom, zrejme aj na úkor samotnej kvality príslušnej veci, a čo môže mať následne kľudne i celkom opačný charakter, než aký teda pôvodne tento tvorca vôbec zamýšľal: štylizácia pre celkový [d]efekt v rámci celku, čo sa rozhodne znovu dotýkalo i jeho úplne najnovšieho, a k tomu i opätovne pomerne dosť samoúčelného a experimentálneho titulu, ktorý na mňa jednoznačne zapôsobil, ako niečo medzi »vedeckým experimentom,« a to konkrétne na samotný spôsob - trebárs i samotného Frankensteina, resp. proste práve najmä toho účinkujúceho Netvora, ktorého na začiatku 30. rokov XX. storočia, s naprosto veľkou gráciou stelesnil William Henry Pratt, známejším pod svojim umeleckým menom ako Boris Karloff; nakoľko sa zrovna táto ústredná protagonistka Bella Baxterová v podaní Emmy Stoneovej, vskutku akosi priamočiaro predsa trocha častejšie štylizovala do jeho trefnej podoby - aspoň v prvej polovici minutáže - určite; keď by som ju mohol teraz premenovať - povedzme na akéhosi „Netvora v sukni” s mimoriadne neukojiteľným sexuálnym apetítom, čím sa vzápätí azda už konečne presúvam i do ďalšej roviny celkového rozprávania daného, rozštiepeného príbehu, kedy daný autor zasa prehodil výhybku smerom na akési «umelecké porno», kedy sa tým pádom divákovi pred jeho užasnutým zrakom postupne rozprestierala i neuveriteľná kadencia explicitne poňatých záberov bez akýchkoľvek kladených servítok, že si vnímavý divák vtedy automaticky v duchu hovorieval: „Wow, sakramentsky odvážny, a obzvlášť perverzný a nechutný, herecký prejav zo strany tejto ústrednej predstaviteľky, z ktorého ale je možné súčasne vycítiť aj vysokú samoúčelnosť a kalkuláciu, rovnako sa podobne vzťahujúcu i na tohto hlavného autora, ktorý svoje zvrátené vízie naďalej prenáša na svoje herecké obsadenia, až to nenormálne začína zapáchať akýmsi absolútnym nevkusom!” (06.04.2024)

Natočí Yorgos Lanthimos ještě něco více přístupnějšího pro masy? Dle mého se tomu přiblížil, jak jen mohl, jen zkrátka svým osobitým až nechutným způsobem. Poor things jsou bizárkem, jež mi dokázaly plně znechutit Emmu Stone, která zde odhodila všechny zábrany a také naplno vyjevit groteskní stránku Marka Ruffala, jemuž jsem se několikrát hlasitě zasmál. Jemu a dalším podobným absurdním situacím, díky nimž mi vlastně spolehlivě utekl. Taková opatrná sedmička, nadšené ohlasy bych nikterak nepřeceňoval, dle mého zkrátka kritici ocení všecko, co se byť jen trošku vymyká nebo kladou nějaké otázky s politickými konotacemi. V tomto případě jen to první. (10.03.2024)

Asi tak by vyzeralo, keby Wes Anderson nakrútil sexploitation. Gotický úvod a najmä fantastický Willem Dafoe (ktorý má skvelo napísané dialógy) ma bavili, ale od Lisabonu je to čisté exploitation bez sebareflexie. Vzorec je presne taký istý ako v 70tych rokoch a to vytrieskať z príbehu čím viac erotických eskapád a na konci trochu zamoralizovať, aby sa svedomie diváka (a najmä tvorcov) trochu očistilo. Je pravda, že keby to bol taliansky artový brak zo 70tych rokov, asi by som bol nadšený. Ak to ale porovnám s tematicky podobným The Opening of Misty Beethoven, rozdiel 50 rokov významne nebadať, s čím mám dosť problém jednak, lebo je to nudné a obohrané, zároveň spoločnosť i kinematografia sa niekam posunuli. Nemám principiálny problém s nakrútením moderného sexploitation, očakával by som ale aspoň nejakú reflexiu žánru. Viaceré dobové exploitations (napr. od Jacka Hilla) boli napriek prvoplánovej exploatácii viacvrstvovejšie a progresívnejšie než toto tu. (25.02.2024)