Mrak

Blade Runnerom vyviedol Ridley Scott P.K.Dickovi to, čo Kubrick S. Kingovi - film prekonal literárnu predlohu. Dick patrí medzi mojich top spisovateľov, ale román "Sníva sa androidom o elektrických ovečkách" ma nechal dosť chladným. Možno vizuálna stránka filmu, prekonávajúca prostredie v knihe, možno neskutočná Vangelisova hudba, a to všetko len na podčiarknutie základného motívu filmu, Dickovej nočnej mory. Dick si vo svojom neveľmi pohodovom živote prešiel obdobím užívania narkotík. Svoj problém začal vnímať a riešiť až po zrejme desivej skúsenosti s akýmsi rozdvojením vedomia po užití drog. Vážne sa s tým zaoberal v Temnom obraze, neveľmi "čtivom", ale veľmi významnom románe pre pochopenie červenej nite prakticky všetkých jeho príbehov. Prítomnosť, ako ju vnímame, trvá pár minút, potom sa prežité uloží do spomienok. Tie časom postupne blednú, niekedy sa začínajú splietať s inými, prípadne do toho vstúpia staré sny, svoje urobia s pamäťovými stopami mikroglie... a po pár rokoch sa už niekedy nie sme schopní presne zrekonštruovať to, čo sme prežili. Dick si prestal byť istý reálnym základom svojich spomienok. V Blade Runnerovi je to naznačené v scéne, v ktorej si Deckard prezerá staré fotografie zo svojho života a v duchu uvažuje o reálnosti svojich prežitkov a spomienok s v protiklade novozisteného faktu možnosti implantovať spomienky ako u typu Nexus 6. Podľa recenzií mnohí ostali v zajatí vizuálu a hypnotizujúcej hudby, a ten hlavný motív - neistota reálnosti pamätaných skutočností, ostáva mimo. Dick bol nadšený predvedenými časťami filmu, je dosť možné, že oceňoval práve stvárnenie tejto myšlienkovej traumy, ktorá ho trápila až do jeho predčasnej smrti. Len neviem prečo  Scott neskôr tvrdil, že Deckard je android. Je to v rozpore so scenárom, logikou, nepodal nijaké odôvodnenie, prečo by tak malo byť, tým skôr, že záverečná sladkastá a distribútorom vynútená scéna, ktorá by to tak trochu ospravedlnila, nebola súčasťou pôvodného scenára. Dal síce podkladovú tému k BR 2049, ale bolo to tak trochu na spôsob zábavy starogréckeho lotra Prokrusta.

Pre mňa najlepší sci-fi seriál všetkých dôb. Nápad preniesť  americkú legendu - Divoký Západ do sci-fi takýmto spôsobom bol skvelý a hodný Whedonových schopností. Skupinka stroskotancov, ale nie lúzrov, spojených spoločnými hodnotami (aj keď to dnes znie trochu strašidelne), láskou k slobode, ktorej dávajú prednosť pred bezpečím a pohodlím, prežívajúci v nepriateľskom prostredí totalitnej ríše, živiaci sa na hranici legálneho a niekedy až za ňou. Určite najsilnejšie sú „Bez dychu“, klasicky westernový diel  „Serenity“, 7 statočných prerozprávaných v „Srdci zo zlata“, časti s whedonovským humorom ako „Naša pani Reynoldsová“, splatterpunkové „Vojnové historky“, hororová „Loď duchov“... Skvelá partia, ktorú u diváka neprekryje sebelepší príbeho, pretože sú to príbehy o posádke. Nič podobné som nenašiel pri iných sci-fi seriáloch. Budem kacír, ale ani Battlestar Galactica, ani Star Trek či ďalšie a ďalšie podobnou ľudskou kvalitou Firefly neprekonávajú. Len posledný celovečerný film Serenity ma trochu sklamal. Pripomínal mi román Vaterland, ktorý sa odohráva v alternatívnej budúcnosti a veľkolepé finále má byť objavenie holokaustu. Čiže efekt nulový, je to známe, neprekvapujúce. Firefly nepotrebovala tak násilné ukončenie. Čo bolo treba pre rozvíjanie obrazu Whedonovho vesmíru, v ktorom sa títo sympatickí odvážlivci pokúšajú vybojovať si aspoň trochu prijateľný svet pre seba, to boli ďalšie diely, ktorých scenáre a námety boli pripravené, ale kvôli hlúposti a krátkozrakosti Foxov sa nestali skutočnosťou. Pôvodná posádka sa už pravdepodobne nevráti, Ron Glass (pastor Book) zomrel, a plán pokračovať v sérii napr. potomkami pôvodnej posádky je len ilúzia. Škoda dobrého seriálu.

Tak neviem, film dostal mierny sprdung zo všetkých strán, ale mne sa celkom páčil, aj keď viac ako tri hviezdičky mu tiež nedám, je predsa len trochu infantilne rozprávkový, aj keď zase ten horor v jaskyni ...  Milly je veľmi sympatická herečka a pri jej filmoch (s výnimkou Stranger Things) ma teší fakt, že ani Netflix do nich nedokázal dotiahnuť štandardnú, zrejme asi 80%-nú zaznávanú sexuálnu menšinu. Je to síce trochu feministické, ale ako v príbehoch o Enole Holmesovej, je to dievča v mužskom svete devätnásteho storočia, v tejto rozprávke ešte v skorších dobách, tak sa nieto čomu diviť. Tomuto podtextu by sme sa nevyhli aj bez Netflixu. Film je zaujímavý svojou drsnosťou, pre dnešné disneyovky netypickou. Mnohí sa tomu čudujú a zrejme im to nesedí s dnešnou predstavou rozprávky, ale ja som spokojný. Vraciame sa k pôvodnej ľudovej epickej tvorbe, kde rozprávky bola taká prehliadka krutosti, že na dnes vydané staré rozprávky by eurocenzor nariadil dať prebalovú pásku s upozornením na drastický obsah, ktorý môže citlivejšieho čitateľa načisto psychicky rozhodiť. Klasické Dobšinského "Slovenské ľudové rozprávky" sú takým výberom surovosti, sadizmu a hrôzy, že sa dnes sotva nájde vydavateľ, ktorý by ich vydal bez patričnej úpravy pre snowflake generation. Ako dieťa som tú krutosť nevnímal, ani ma nenasmerovala na sado-maso, tak ma možno ani táto rozprávka nepomýlila ako tých mladších, ktorí podobnou výchovou neprešli. Pravda však je, že detská fantázia si počuté nedokáže predstaviť tak naturalisticky ako to dokáže vizualizovaný príbeh. Ale na takýto pohľad si už mohli zvyknúť pri Tomovi a Jerrym.