Aljak

Odhliadnúc od všetkých tých nelogických absurdít, tak to bol celkom príjemný film s krásnym posolstvom. Žánrovo to bol poriadny mišung, ale v konečnom dôsledku to bola taká rozprávka, keďže sa napokon všetky tie súhry náhod a osudov spojili do veľkého finále korunovaného prenádhernou piesňou Tere Jaisa Tu Hai (tá bola naozaj extrémne vydarená). Čo sa celkového dojmu z filmu týka, tak je to u mňa také rozporuplné. Na jednu stranu sa mi páčilo to vnútorné posolstvo celého príbehu, no na druhú stranu mi prekážala tá absurdita mnohých situácií a zbytočné tlačenie na pílu snažiace sa o komediálnosť. Oveľa viac by v tomto prípade filmu prospelo, keby to bola čistá dráma, ktorá by sa viac odohrávala v reálnej perspektíve - to by sa pokojne dalo, dokonca bez výraznejšieho zásahu do scenáru. Z toho dôvodu len 3* (hoci ten krásny finálny song ma donútil uvažovať aj nad štyrmi).

V hlavnej úlohe PUZZLE - a nielen to v pravom zmysle slova. Dominantná metafora puzzle tu bola po celý čas viac než citeľná. Melancholická atmosféra tomuto filmu naozaj sedela, no od takého príbehu a postáv (minimálne od ústrednej dvojice) by som čakal aj pôsobivejšie dialógy, ktoré by vniesli do toho deju o kus viac symboliky - s tým by sa dalo naozaj krásne pohrať. Dejový rámec bol na môj vkus až príliš útly a jednoduchý, hoci mal aj svoje silné momenty, ale väčšinou to bolo také nevýrazné. Námet skvelý, no realizácia viacmenej priemerná (podľa mňa tu zostalo kopu nevyužitého potenciálu, najmä čo sa konverzačnej stránky filmu týka).

Naozaj veľké prekvapenie! Príbeh presiaknutý emóciami, a všetko v takom realistickom podaní bez okázalého pozlátka, ktoré by bolo v tomto prípade mimoriadne nežiadúce. Začiatok bol síce taký rozpačitý, no od prvého výrazného zlomu na sušiacom poli naberá príbeh nevídané rozmery. Stavím sa, že sa nenájde snáď jediný človek, ktorý by sympatizoval s Amirom. Kto by to bol čakal, ako sled udalostí dokáže zmeniť osobnosť tak sebeckého a neľútostného človeka? Naozaj srdcervúce, obzvlášť keď už človek postupne nadobudne pocit, že všetko to zlé sa napokon na dobré obráti. Veď tak by mala fungovať tá bájna karma... Či?

Film z kategórie "one man show", ktoré zvyknú niekedy dokázať, že menej je niekedy predsa len viac. Čo sa týka konkrétne Des Skyldige, tak mám z toho zmiešané dojmy. Po scenáristickej stránke to bola v podstate celkom vydarená konverzačka, ale to pozadie celého prípadu, do ktorého bol Asger vtiahnutý, mi prišlo až kriticky nestabilné a miestami dosť anti-logické. A hoci sa potom v príbehu aj objavil ten očakávaný "waw moment", ktorý to všetko zmenil, tak to bolo na moje prekvapenie dosť priamočiare (v podstate len tak medzi rečou). Čakal som proste niečo komplikovanejšie, niečo viac zamotanejšie. Obzvlášť od severskej produkcie, ktorá dokáže priniesť naozaj omnoho kvalitnejšie drámy.

Dorotu Nvotovú som nikdy nemal rád, a nič na tom nemení ani tento "klenot". Mne proste idú neuveriteľne na nervy takíto excentrickí ľudia, ktorí sa navonok tvária ako spasitelia sveta, a pritom vo vnútri sú to ukážkoví alibisti. Takže sledovať ako sa pani/slečna Nvotová predvádza a pri zapálenej cigaretke mrnčí, koľko krát bola hospitalizovaná, alebo keď si kúpi zo sponzorských peňazí terénnu motorku a následne polemizuje ako nevie čo bude zajtra, no ďakujem pekne! Takéto voľnomyšlienkárske a bohémske bláboly fakt nemusím. Ale aby som len nepindal, tak tie časti dokumentu, ktoré sa zaoberali nepálskymi reáliami a životom v uliciach, to bolo napokon jediné pozitívum tohto celého. Škoda, že tam nebolo viac tohto a menej Nvotovej.

O úroveň lepšie ako nórsky film Utøya 22. juli, ktorý sa venuje rovnakej udalosti. Aj keď je pravda, že nórsky film popisuje priamo len udalosti na ostrove, takže tam bol záber ďaleko menší. V tomto americkom filme sa mi páčil najmä ten širší záber, ktorý tým teroristickým útokom síce venoval pomerne málo priestoru (hoci podstatu rozhodne vystihli), avšak potom bolo dosť zaujímavé aj to, čo sa dialo po tomto tragickom dni. Navyše, narozdiel od nórskeho filmu, tu bol hlavnou postavou samotný Breivik, ktorý je svojim spôsobom absolútny génius - tým nechcem povedať, že by som ho nebodaj obdivoval (to ani za nič), ale treba uznať, že to všetko mal naplánované priam majstrovsky - nielen útoky, ale to ako bude pristupovať k svojej obhajobe a samotnému súdu či väzbe. Inak, škoda, že vo filme neobetovali nejaký dlhší prológ aj Breivikovým plánom a prípravám. Čo sa týka tej paralelnej dejovej línii s Viljarom - to ma síce až tak nenadchlo, ale musím uznať, že ako exemplárny prípad reprezentujúci traumu a utrpenie obetí a preživších to bol vcelku dobrý nápad. Každopádne, podľa mňa to zvládli Američania naozaj výborne, o kus lepšie ako Nóri.

Utøyské peklo z 22.júla. Rozhodne pozoruhodný film, nielen pre svoju traumatizujúcu tému, ale predovšetkým pre spôsob spracovania. Po celý čas sme sledovali kroky jednej z účastníčok tejto tragédie, sympatickej Kaje. Tá dynamická perspektívna kamera v pätách Kaje síce mala čosi do seba, len na môj vkus v tom bolo viacero hluchých miest, ktoré atraktivite filmu moc nepridali. Breivik bol po celý čas prakticky neviditeľný, jeho prítomnosť symbolizovalo len echo lietajúcich guliek a stonajúcich obetí. Aj keď samozrejme chápem, čo tým chceli samotní tvorcovia povedať. Proste sme to mali prežiť spolu s Kajou reprezentujúcou všetkých ustráchaných účastníkov krvavého táboru. Celkový efekt bol teda naozaj pôsobivý. Aj keď, nedá mi to neporovnať s druhým filmom opisujúcim tragický deň 22 July z americkej produkcie - ten sa mi páčil ešte o kus viac, najmä kvôli širšiemu záberu a taktiež prítomnosti samotného útočníka.

Krásne! Teda aspoň pre ľudí, ktorí dokážu pompézne umenie zvané balet aj oceniť a pri pohľade na tú veľkoleposť ani nedýchajú. Pre tých, ktorí na balete nič nevidia, to bude len priemerný, ničím výnimočný film. Našťastie, ja patrím do tej prvej skupiny a film som si naozaj užil. Samozrejme, po dejovej stránke to mohlo byť aj o kus lepšie a dramatickejšie (za to 1* dole), ale v tomto prípade to veľkou mierou vynahradil umelecký dojem a pôsobivé baletné scény, ale aj to zákulisie a všetka drina, ktorá je za tým pôsobivým výsledkom viditeľným na vystúpení. Litovská baletka Margarita Simonova zažiarila aj na filmovom plátne. Btw. Kto by chcel Margaritu v baletnom prevedení vidieť aj naživo, netreba chodiť až do legendárneho moskovského Boľšoj teatra, keďže pôsobí hneď tu "za rohom" vo Varšave (Teatr Wielki).

Absolútne nesplnilo očakávania. Námetovo to bolo naozaj lákavé, ale po dejovej stránke žiadna sláva. Akosi som stále čakal na nejaké tie "waw" momenty, ktoré razom pozmenia celé smerovanie deju. Ale bohužiaľ, nedočkal som sa. Celková pointa síce OK, ale ten sled udalostí nemal vôbec ten dramatický feeling aký by si to vyžadovalo. A keď už sa konečne schyľovalo, že príde k nejakej zlomovej situácii, tak sa ľudia dvihli od stola a utiekli. Dialógy priemerné, a tie ironické hlášky a scény boli viac na škodu ako na úžitok. Nemôžem si pomôcť, ale očakávania po prečítaní popisu filmu boli naozaj v úplne iných dimenziách...

Tento film som v mladosti videl viacero krát, ale som si ho pamätal len veľmi útržkovo. Takže toto hodnotenie píšem až na základe dojmov z roku 2018. Musím uznať, že pri pozeraní 33 rokov starého filmu to už veru pôsobí ako poriadne retro! Po dejovej stránke to síce nebolo nič svetoborné, ale tá atmosféra sídliska 80tych rokov ma dostala. Síce som svoje detstvo prežíval až v 90tych rokoch, ale aj náš dvor medzi panelákmi bol vtedy centrom všetkého, takže to bola pre mňa celkom pekná spomienka. No a asi netreba pripomínať, že najväčšou prednosťou celého filmu bol samozrejme vynikajúci soundtrack, ktorý ten príbeh panelákovej mládeže príjemne sprevádzal. Inak, neviem čo sú všetci takí unesení z Evy Vejmělkovej. Mňa aj tak najviac upútala Nemožná - Janka Svobodová (vo filme ako Majka).