111alena

Film som videla prvý krát pred rokmi a pamätala som si z neho jedine to, ako sa hlavná hrdinka musela rozhodnúť, ktoré dieťa obetuje, tento jediný okamih predstavuje tú Sophiinu voľbu a je pointou celého filmu. Preto, keď som mala nedávno možnosť pozrieť si film znovu, neváhala som. Tentokrát ma film až tak nezaujal, medzičasom boli nakrútené emotívnejšie filmy z čias druhej svetovej vojny. Prvá polovica filmu je rozťahaný príbeh troch skrachovaných existencií, potácajúcich sa životom, patologický vzťah troch ľudí, kde sa až v závere dozvieme, čo stojí za za jednotlivými osudmi. Druhá, retrospektívna polovica filmu je už zaujímavejšia, ale v podstate som sa prelúskala celým filmom kvôli posledným 15 minútam filmu. Tragický koniec je logickým vyústením príbehu jedného psychicky narušeného jedinca a matky, obetujúcej svoje dieťa, ktorá si túto traumu nesie po zvyšok života a ktorých spojilo bremeno života, ktoré už ďalej nevládai znášať. Pre mňa je najsilnejší moment filmu scéna, pre všetky matky nepredstaviteľná a neprijateľná, rozhodnúť, ktoré dieťa bude žiť a ktoré nie. Ešte aj po rokoch od skončenia druhej svetovej vojny je neuveriteľné, ako mohla jedna skupina ľudí toto robiť iným ľuďom.

Celý čas to bola nuda v kuchyni, pod taktovkou cholerického a egocentrického šéfkuchára. Ja byť jeho zamestnanec, tak ho tými jeho nožmi asi zapichnem a zdrhám kade ľahšie. Prehnaný príbeh s prehnanými reakciami a emóciami. Jeme,aby sme žili, nežijeme preto, aby sme jedli, ani keď je to jedlo od šéfkuchára s mišelinskou hviezdou.

Nechápem,prečo má film také nízke hodnotenie,ale mne sa páčil a dobre som sa bavila. Ženskú pomstu asi pochopia naozaj len ženy. Ale do budúcna aspoň viem, že si nemám vyberať filmy podľa hodnotení a recenzií, býva to zavádzajúce.