Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Krimi
  • Animovaný
  • Komédia
  • Akčný

Recenzie (48)

plagát

Hořká rýže (1949) 

Film Riso amaro od Giuseppeho De Santisa skúma rozmanité dimenzie ženskosti, vykresľujúc ženy ako centrálne protagonistky. Aj keď sa príbeh občas pohybuje v rámci patriarchálnych schém, sila a autorita ženských postáv sa nikdy nestráca. Marcova rétorika o jednote pracujúcej triedy naznačuje hlboké politické presvedčenie, ktoré sa však ukáže byť povrchné a krehké. Walter skončí ako sebecká postava, ktorá sa skrýva za Francescou pred políciou, čo ho odhaľuje ako nedôstojného partnera pre Silvanu s jej intenzívnou vášňou a ambíciami. V tomto filme sú ženy nositeľkami osudových rozhodnutí. Marco sa ukazuje ako postava obmedzená strachom z rizika a ukrytá za maskou falošného idealizmu. Francesca je však tým, kto ho inšpiruje k akcii svojou odvahou a rozhodovacou silou, pričom on sa obmedzuje len na jej nasledovanie. Muži sú zväčša zbytoční, prípadne ich prítomnosť má devastujúce následky. Silvanina samovražda, tragický akt sebauvedomenia, potvrdzuje dôležitosť žien pre seba navzájom a zároveň zobrazuje deštruktívnu moc mužskej túžby po dôležitosti.

plagát

Asteroid City (2023) 

Vo filme „Asteroid City“, od renomovaného režiséra Wesa Andersona, možno identifikovať všetky charakteristické atribúty, ktoré sú inherentné jeho tvorbe – presná kompozícia, stop-motion animácia a epizodický naratívny prístup. Napriek tomu, že tieto aspekty v predchádzajúcich filmoch ako „Grandhotel Budapešť“ alebo „Francúzska depeša“ pôsobili perfektne, v prípade Asteroid City ich efektivita nevykazuje rovnakú presvedčivosť. Toto nijako neznižuje hodnotu Andersonovej nepretržitej originality a faktu, že napriek jeho výrazne unikátnemu štýlu, jeho tvorba neupadá do stagnácie a s každým novým filmom posúva svoje hranice. Anderson skúma spektrum fascinujúcich tém a jeho koncept integrácie divadla a filmu je výnimočný. Aj napriek istým nedostatkom predstavuje tento film vysokokvalitné dielo, ktoré, ako každé Andersonovo dielo, prináša do popredia dôležité otázky prostredníctvom jeho hravej a originálnej metódy. Anderson iniciuje diskusiu o paralelách medzi smrťou a extraterestriálnym životom, konceptmi, ktoré môžu pre niektorých pôsobiť ako nesúrodé. A jednako film indikuje, že obe tieto témy sú výsostne existenčné. Smrť je fundamentálnym prírodným aspektom ľudskosti, rovnako ako je realita našej existencie na Zemi, ktorá je len fragmentom nekonečného vesmíru. Tieto dve axiómy vyvolávajú v ľudskom vnímaní koncept viery, ktorý je významným pilierom filmu. Ako už Kierkegaard vysvetľoval, človek nemôže uveriť, pokiaľ vo vnútri nedosiahne stav presvedčenia. Film rovnako prináša zaujímavú analogickú metaforu: „Nemôžeš sa zobudiť, ak nezaspíš“. Asteroid City je nepochybne kinematografickým dielom, ktoré si zaslúži značnú pozornosť najmä od verných priaznivcov Wesa Andersona. A predsa, pre tých, ktorí sa neplne identifikujú s jeho jedinečným štýlom a estetikou, paradoxne, film môže pôsobiť menej „andersonovsky“ v porovnaní s ostatnými jeho dielami. Tento fakt ho činí atraktívnym aj pre tých, ktorí sa do teraz na Andersonove filmy pozerali skôr s nepriaznivými pocitmi. Z tohto dôvodu môže tento film ponúknuť hlbšie zblíženie s Andersonovým rukopisom pre tých, kto sa s ním doteraz stotožniť nedokázali. Napriek určitej nedokonalosti, Asteroid City nesklame v poskytovaní príjemných filmových zážitkov, prináša radosť, a s istotou dokáže vyčarovať dobrú náladu. V konečnom dôsledku je možné, že práve tento film sa môže páčiť tým, ktorí jeho iné filmy nijako zvlášť neobľubovali a naopak sklamať fanúšikov jeho predchádzajúcich prác.

plagát

Hostia večere Pána (1963) 

Film Nattvardsgästerna od Ingmara Bergmana by sme mohli vhodne označiť za ďalšie Kristovo podobenstvo. Jeho podstata je všeobjímajúca a zároveň prázdna, podobne ako paradox, ktorý je podstatou samotnej existencie. Diváci si odnesu len to, čo si priniesli ab origine v sebe. Je však rozdiel medzi múkou a chlebom - jedno je len potenciou, druhé je zatial úplnou, komplexnou essenciou samou o sebe. Bergman načrtáva schizmu viery, kognitívnu disonanciu, ktorá zakrýva hlbší, vrúcnejší boj. Je Boh dokázaný vyvrátením alebo vyvrátený dokázaním a čo je pravou Kalváriou? „Éli, Éli, lema sabachthani?“

plagát

Meno ruže (1986) 

Skvelý film ale predlohe sa nevyrovná. Príbeh je príliš zrýchlený nato aby dával celkový zmysel. Niektoré zmeny oceňujem, ale niektoré my prišli zbytočne až príliš generické. Napriek tomu je to film veľmi dobrý a zaslúži si 4*. Keby trochu spomalil tempo a reálne vysvetľoval Williamov postup a pomalé odkrývanie záhady bol by dokonalý

plagát

Stav vecí (1982) 

Wendersove 8 1/2. Fellini nevedel čo točiť a Wenders zasa na to nemal financie. Čo je ale zaujímave je že obaja protagonisti (režiséri) v týchto filmoch natáčali Sci-fi, a Wenders nám aj kúsok ukázal. Niesom na B-čkové sci-fi ale na A-čkové drámy, a presne to my Wenders dodal. Možno by som skrátil prvú polovicu (po odchod kameramana do baru) ale inak skvelá štúdia európskej a americkej filmárčiny po Wenderosvsku.

plagát

Obeť (1986) 

Písať čokoľvek iné ako to že tento film je absolútny test vášho IQ je zbytočné.

plagát

Fanny a Alexander (1982) 

Niesom dobry v príhovoroch ale aj tak to skúsim. Film filmov, veľdielo nadovšetko. Nikdy by som nečakal že v jednom filme (aj keď 5 hodinovom) dokáže filmár zachytiť všetky emócie tak aby si z nich divák odniesol všetko. Ani jedna scéna nebola prikrátka a prechod medzi náladami vo filme bol nepostrehnutelny. Všetko to bolo akoby to bol život sám. A o tom ma byt umenie, zachytiť dôležité veci zo života iných a preniesol ich ľudstvu. Nie každý ma šancu prežiť si to čo iný ale prežiť to vo filme môže mat ešte lepší účinok. A presne to tento film zvláda skvelo. Je to komédia ale zároveň aj psyychlogicka a depresívna dráma, horror ale aj romantika. Toto je magnum opus filmového umenia. A od koho iného ako od Bergmana. Mohol by som tu tento film povznáša ešte aj hodinu ale nechcem vám ničiť cas ktorý by ste mali využiť na pozretie si tohto diela.

plagát

Inland Empire (2006) 

Filmy Davida Lyncha mám rad, rad o nich premýšľam aj dva dni po pozreti a hľadám v nich tajomstva. Beriem to ako takú detektívku. Avšak taký prípad akým je Inland Empire by nerozlustil ani Poirot ani Columbo. Je to príliš aj namna, čo mám rad divné filmy. Avšak nehovorím že ide o zlý film. Atmosféra je v ňom skvelá, ide o veľmi dobrý horror v ktorom niesu lacné triky a príbeh zozaciatku aj nejakú tu kostru ma. Lynch sa však nechal v pocite absolútnej voľnosti uniesť za hranice aké zatiaľ nikto neprekročil a od prvej hodiny sa Inland empire stáva kolázou rôznych náhodných scén. Nakonci to aspoň nejaký zmysel nadobudne ale posledná scéna počas ktorej idú titulky zasa cely zmysel úplne ničí.