vecnaAmbra

Pretože opäť sledujem Frasiera od úplného začiatku, nedá mi neoceniť ten nápad vytvoriť začiatok tejto najnovšej série ako protipól prvého Frasiera- Dobrý syn-Dobrý otec, kedy Frasier sám ako otec hľadá cestu k synovi. Pretože z tejto poslednej série som však videla iba prvé dva diely, ktoré som zhodnotila, ako celok sa neodvážim hodnotiť. Jednoducho tie začiatky rokov 90-tych boli iba jedny :-)

Pár psychotikov v múzeu. Beck- Rex: -Schovať sa do skrine by predsa vedel každý :-) S tými ukradnutými briliantami to nakoniec dosť zjednodušili.

Páchateľ sa derrickovsky nezaujímavo odhalil aj sám, ale na oddych prečo nie....

Stockinger bol svojský, ale sympatický Beck za ním nijako nezaostáva. V tomto príbehu sa s ním zoznamujeme a síce vraha sa dá veľmi ľahko odhadnúť, ale ja som sa v spoločnosti tejto policajnej partičky a perfektného Rexa cítila moc príjemne.

Nezabudnuteľná epizóda a keď sa Beck s Rexom troška doberajú je to moc fajn k oživeniu atmosféry.

Ak by som sa mohla stretnúť len s jedinou osobou z Ameriky bol by to tento pán. Trocha zrelšia a vylepšená verzia Znalca psej duše, kde aj Cesar má už svoj vek no o to viac môžete mať pocit že je skúsenejší a možno mu dôverovať. Ako sa však učíme celý život, Cesar tiež sám uznáva, že aj dodnes pre neho niektoré prípady zostávajú špecifické a stále mu majú čo dať (napr. časť so Zoe). Natáčanie celkovo pôsobí modernejšie ako tomu bolo v dobách Znalca (použitie kamier v domoch, dramatické pauzy keď sa deje niečo akože "napínavé"), ale Cesar stále zostáva sám sebou a vidíme, že aj ľudia ktorým pomáha majú často pod tou americkou fasádou rôzne trápenia. Cesar takisto môže využívať svoje už úplne dokončené fantastické psie centrum, ktoré sa mu okrem psov rozrástlo aj o iných členov zvieracej ríše a ja mu to úprimne želám.

Frasierovho syna Fredericka by som najradšej prefackala a obávam sa, že afektovanosťou Eve sa pokúšajú nahradiť úprimnú a srdečnú Daphne. Frasier je dobrý ako vždy, ale za mňa bohužiaľ zatiaľ ďalej nepozerateľné. Škoda.

Prvého Frasiera z tejto série som zapla až s obavami a áno, žiaľ síce stále cítiť prvky Frasiera, ale s príchodom nových postáv už to nie je ono. Chápem, že táto časť je tak trocha spomienkou na nenahraditeľného Johna Mahoneyho, ale záver bol aj na občas sentimentálneho Frasiera príliš zdramatizovaný. Občas sa najde nejaká dobrá hláška najmä vďaka postave profesora, ale neviem si na to zatiaľ zvyknúť, najmä Frasierov syn má správanie až moc odporné a ani trochu vtipné a tá Eve mi tiež neprirástla k srdcu a do sitcomu akým Frasier vždy bol sa mi nehodí. Každopádne pozerať sa to dá, takže uvidíme čo bude ďalej.

Musím súhlasiť s komentárom od Jufonka, ktorej sa tento seriál doslova zhnusil, pretože podobne ako ona si ho tiež pamätám z čias skorej mladosti ako takú pohodovú bežiacu kulisu, ktorú som buď moc nevnímala, alebo sa občas pousmiala. No teraz ako som sa pokúsila o menší návrat zostávam totálne znechutená. Roztržky medzi deťmi môžu byť aj vtipné, ale tu sa k sebe deti správajú doslova odporne, celý ten ich dom je depresívny, jediným bodom ktorý sa ho snaží trocha rozveseliť je Roseannin manžel. Ale ako sa to dá, keď má za manželku veľkú, oprsklú, ironickú matrónu, ktorá rozpráva tónom akoby prežula hovno. Vrcholom bolo keď Roseanne riešila či náhodou neotehotnela a musela som si vypočuť poznámku o pravidelnosti jej menštruácie a keď sa jej manžel opýtal - Kedy sa to stalo? ona na neho s pôvabom mangalice pozrela a odpovedala hrubým tónom - Keď sme sa milovali. No mala som dosť keďže som bola nútená predstaviť si ako telá tých dvoch súložia čím sa ale odpornosti nekončili (časť pokračovala čakaním na jej ocikaný test či je naozaj v tom). S pánom Bohom.

Čašník nemal chybu :-)