Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Komédia
  • Dokumentárny
  • Krátkometrážny
  • Krimi

Recenzie (8)

plagát

Les (2009) 

Prvý hraný film animátora Piotra Dumalu prináša experimentálne postupy, jasne načrtnutú tému smrteľnosti, nie však jednoznačne interpretovateľnú ideu. Film tvoria dve línie, pre ktoré je spoločný minimálny dej, a iba náznaky dialógov medzi postavami otca a syna v hraničných situáciách, nahradené gestikou a mimikou. Prvá línia s náznakmi surrealizmu, odohrávajúca sa niekde mimo priestor a čas, predstavuje dominantného a trestajúceho otca sprevádzajúceho svojho syna na mystickej ceste lesom, z ktorého možno nebude návratu. Druhá línia, striktne realistická, predstavuje observatívnou metódou bezvládneho otca-starca dožívajúceho v jednoducho zariadenej izbe a odkázaného na starostlivosť a trpezlivosť syna. Sledujeme každodenné rituály dvíhania, kŕmenia alebo umývania natočené s neobyčajnou citlivosťou a pritom zbavené pátosu. Film získal zvláštnu cenu poroty za mimoriadnu umeleckú hodnotu na Festivale poľských hraných filmov v Gdyni 2009.

plagát

Paríž, milujem ťa (2006) 

Bruno Podalydes: *** Gurinder Chadha: *** Gus Van Sant: *** Coenovci: *** Walter Salles & Daniela Thomas: *** Christopher Doyle: * Isabel Coixet: *** Nobuhiro Suwa: * Sylvain Chomet: ** Alfonso Cuaron: ***** Olivier Assayas: **** Oliver Schmitz: ***** Richard LaGravenese: ** Vincenzo Natali: odpad! Wes Craven: ** Tom Tykwer: *** Frederic Auburtin & Gerard Depardieu: ** Alexander Payne: ****

plagát

Deň kobyliek (1975) 

Mnohovrstvové dielo, kde všetky vrstvy koexistujú a postupne sa odkrývajú. Schlesinger opäť rafinovane demýtizuje predstavy o americkom sne. Tentokrát v podobe "továrne na sny", malomeštiackeho prostredia, ktoré zákonite deformuje aj ľudí žijúcich v tomto prostredí. Tí sa pod tiažou svojich nesplniteľných snov, okolím vyžadovaného správania a neschopnosti žiť morálne stávajú figúrkami a súčasťou kulís v umelom svete. Postavy sa skrývajú pod maskami noblesy, presladenosti a seladónstva. K záveru sa kulisy rúcajú, masky strhávajú aby vynikla dekadencia, hnus a ďeštruktívnosť, ktorá krvou omýva pozlátko.

plagát

Franklyn (2008) 

Rozprávač sa snaží navodiť akúsi snovú kvázi alegorickú atmosféru ktorá ostro kontrastuje s chatrnými dialógmi medzi nezaujímavými hercami, pomstiteľ v maske chce byť vykreslený ako čosi nehmotné, ideové, vševidiace a mýtické no konflikty rieši a nudný dej posúva dopredu smiešnymi béčkovými výpraskami...

plagát

Veľký rešpekt (2008) 

Film je zaujímavým pokusom odlíšiť sa od ostatnej slovenskej produkcie. Ak tu je pokus o autentickosť, tak autentickému vyzneniu dopomohlo v prvom rade rozhodnutie tvorcov lokalizovať jednoduchý dej do prostredia Petržalky a postaviť ho na súčasnom slangu a životnom štýle miestnych mladých ľudí, porovnať aktuálne reálne problémy mladých s problémami ich rodičov a napokon všetko okoreniť prvkami dnes už pomaly odkvitnutej hip-hopovej subkultúry, ktorá bola napokon s autenticitou posolstiev kedysi nerozlučne spojená. Čo sa týka hereckých výkonov, možno mať množstvo výhrad, no rozhodnutie obsadiť neokukaných mladých hercov a nehercov do hlavných rolí a vložiť im do úst jazyk, ktorým možno sami rozprávajú, slang , ktorý môže byť kontroverzný, ale nepochybne je nástrojom na vytvorenie autentického dojmu a zároveň základne pre vznik hlášok a komentárov, vďaka ktorým je Veľký rešpekt komédiou, je pomerne šťastným. Vložiť ho do úst populárnym reklamným hercom by bolo nešťastným riešením, takto sa film odlišuje od drvivej väčšiny slovenskej produkcie, kde prevláda divadelné herectvo populárnych osobností, ktorí majú fungovať ako lákadlo pre divákov, ich spôsob hrania však vo filme pôsobí skoro vždy strojene. Strojenosť je štandardom slovenského filmu, a niekto ju isto nájde aj tu, ale ja osobne som ju až natoľko nepociťoval. Snaha o nezávislý výraz je v tomto prípade docielená metódou vyplniť dej sledovaním smutno-smiešnej každodennosti postavičiek z periférie a nechať rozohrať iba jednoduchú zápletku, no napriek tomu na rozdiel od vydarenejších kúskov spomedzi európskych nezávislých komédií, ktorým groteskná jednoduchosť vystačí na to aby diváka pudila k hľadaniu presahov a zamysleniu sa nad stavom vecí, ostáva Veľký rešpekt pomerne dejovo slabým a bez presahu. Plusom ostáva, že vydarené situačné gagy prevládajú nad tými menej vydarenými. „Vďaka“ nezvládnutiu technickej stránky, ktoré sa prejavilo pomerne zlým zvukom a ešte horším strihom by sa Veľký rešpekt rozhodne nemal stať vzorom pre iných tvorcov, vďaka snahe klásť dôraz na autentickosť zatiaľ aj áno. Zároveň si budúci tvorcovia, ak aj budú pokračovať v týchto šľapajách, budú musieť vopred ujednotiť, kto sa stane cieľovou skupinou. Snaha o nezávislý výraz može isto zaujať istý typ nového publika, no dejová plytkosť a happyendy za každú cenu akoby mali bojovať o priazeň diváka komerčného.

plagát

My deti zo stanice Zoo (1981) 

Mínusom sú dialógy, ktoré pôsobia strojene, a sú nezaujímavé, pretože väčšinou iba komentujú to, čo divák sám vidí, namiesto toho aby poslúžili na hlbšiu introspektívu. Film tlačí na pílu, pôsobí moralisticky, poučujúco a výchovne, namiesto toho, aby niečo ostalo aj implicitné. 3 hviezdičky za vizuálnu stránku a atmosféru.

plagát

Slnko v sieti (1962) 

Pár poznámok k filmu: motív rúk: komunikácia, nepretvarujú sa, neklamú; kontrapunkt pri scéne s hlasovaním súdruhov, komunikácia so slepou matkou/komunikácia cez dvere - bariéry, rozhovor s otcom ako predstaviteľom generácie ktorá uverila autorite písaného a hovoreného slova ("čítam z novín ak dovolíš") ; Fajolo zdôrazňuje význam slova OKO, už nie vo význame urobiť si očko | slová nič nehovoria, pózerstvo, odkaz na zneužitie slova vládnucim režimom; Fajolo hovorí: načo rozprávať, je to tyranstvo, voloviny | motív tranzistorky, odkaz na autoritatívne vysielanie o stave vecí, rozpráva namiesto ľudí a za ľudí | odklon od "objektívneho" záznamu kolektívu, kolektívneho hrdinu, dôraz na jednotlivca (predzvesť československej novej vlny) - jeho gesto, tvár, odklon od schematického hrdinu bojujúceho v duchu "za" a "proti" k pochybujúcemu introvertovi | dôraz na obraz po formálnej stránke, dôraz kladený na prácu kameramana/ Fajolova potreba fotografovať a tak poznávať realitu, nie cez slovo | výtvarne veľmi pôsobivé rámovanie záberov (prostredníctvom okna, otvorov, dvier, medzier, konštrukcií zariadení interiéru aj exteriéru)

plagát

Siedma pečať (1957) 

Extrémne konotácie spojené s filmom ako "NUDA" na jednej strane a "ZOŽIERAJÚCA DEPRESIA" na strane druhej, tento film nevystihujú. Nevystihujú ani život sám vo svojej pestrosti, aj keď je pravdepodobne "iba" nekonečným hľadaním, kde aj samotná cesta zdá sa byť jediným cieľom. Vyhnite sa extrémom, zachovajte pokoj, nič sa predsa nedeje. A naozaj, v skutočnosti sa nič nedeje - z tmy sa nikto neozýva.