WillH.

Ak si ku filmu sadneš v pravý čas (ktorý veľakrát ťažko vopred odhadnúť), tak ťa môže prebrať – nech už sa nachádzaš kdekoľvek a kedykoľvek. Keď som si kukol tento – nie klasický „životopisák“ – tak som mal pocit, že toto je ten film a štýl hudby, čo ťa ráno naštartuje a nakope do riti. Nikdy som nebol nejaký veľký fanúšik Motorhead, ale povesť a kult frontmana – a možno predchádzali samotnú kvalitu hudby – hoc určite si nájdem v ich DiskoGr. aj zopár obľúbených songov! A aj v posledných rokoch sa ešte nejaký ten album podaril, i keď už GODFATHER mlel z posledného. Hold – ani Krsný Heavy Metalu neoklamal smrtku nech sa o to akokoľvek snažil – veď životným štýlom robil presný opak. Tento snímok vznikol v čase, keď bol ešte ako-tak vo forme. Leje do seba whisku s colou od rána a po celý deň, potuluje sa mestom a svojími obľúbenými lokálmi; takisto herňami i kasínami, fotí sa s okoloidúcimi, občas zabŕdne do štúdia s nejakým dorým muzikantom, ktorý o ňom porozpráva zopár zaujímavých slov. Prezradí ako to je s jeho záľubou – o.i. – v starých nemeckých vojenských uniformách, zbraniach, tankoch a artefaktoch z obdobia 2.svetovej vojny, a odmieta akúkoľvek náklonosť k nacizmu či fašizmu a dokazuje to aj priznaním k nejednej černoške v posteli :-D ... zahrá si zopár „fičuring-songov“ – a Topom je podľa mňa Damage Case s Metallicou – pecka!!; má svoju vlastnú teóriu o prežití a niektoré historky určite nie sú tuctové. Napr.: predstavte si, že prídete zopár priatelia k niekomu na návštevu a na otázku, či si dáte whiskey – a že Áno – a hostiteľ vám namiesto pohárikov začne každému otvárať vlastnú fľašu??!!! :-DDD Alebo poznám ešte jednu - ktorú som sa dočítal: , že – jak Lemmy sedí u lekára a ten mu vysvetľuje, že: „počúvaj – ja ti už nemôžem dať ani transfúziu, v tvojej krvi koluje toľko whiskey, že keby som do teba pustil čistú krv – tak ťa to zabije!“ :-))) ... Lemmy žil rád, bral to ako to je – lebo ako vravieval – NA ĽÚTOSŤ JE ŽIVOT – MOC KRÁTKY.

Niekedy začínam mať pocit, že na Slovensku musíme v kinematografii okopírovať všetko čo sa len dá ! Po slabom – Dôvernom nepriateľovi – som zostal v „rozpakoch“ aj z Trhliny. Nie som čitateľom Kariku, ani Dána, ale ani iných svetových autorov Thrillerov (aj keď v dávnej dobe... no ale jak by povedal major Haluška : „čo bolo – bolo, terazky ma viacej bavia spisovatelia ako Kerouac, Hemingway, Bukowski“), a neviem nakoľko bola kniha Trhlina bestsellerom – či oprávneným, ale tak film je len akýmsi poslabším odvarom Záhady Blair Witch na SK spôsob! Koľko sme už takýchto amerických filmov videli ? To musíme mať na všetko našu SK (či CZ) verziu ?! Nestačí množstvo sprznených zahr. hudobných piesní (až na pár výnimiek) – z čias totality ?? To skutočne nemáme stovky či tisíce originálnych nápadov na skutočné novinky, alebo len producenti vsádzajú na istotu masovosti divákov žeriacich „seno“ odchovaných na našich main-stream televíziach ?! Herci zvládajú svoj štandard, Príbeh neprináša príliš veľa originality, Napätie je ľahko predvídateľné, a Ľakačky – tie už dneska zvládne kde-jaký začínajúci režisér. Možno pre niekoho, kto „zožere“ bárs-čo večer v telke, rôzne odvary našich stupídnych seriálov – vychádzajúcich strojovo jak nové autá z linky automobilky – tak ten/tá si povie že super, ale človeče – ak máš napozerané 100ky – ozaj kvalitných filmov – je to škoda času.

Tragikomédia, abo óda na povaľačský život ?! Umocnený „salámista“ na druhú The Dude, Walter posadnutý Vietnamom (či skôr poznačený ?!), zápletka s boháčom – zámenou mien, únosom a prachmi; pritom ide v podstate stále iba o ten „posraný“ koberec. Bowling, panoptické postavičky, satira, či kabaret (parádna hudobná vsuvka s tancujúcim Jeffom Bridgesom ako porno-inštalatérom – lež výsmechom na vtedajšie porno príbehy) koktejl biely medveď, marihuana, a ten Dude, ktorý to za nás všetkcýh schytáva . Vždy sa k tomuto filmu budem veľmi rád vracať, lebo názorne a nenásilne ukazuje – že jak by povedal sám Dude : „srať na všetky úspechy, kariéry, majetky, ale aj iné náboženstvá, ukazovanie sa s krásnymi ženami či drahými autami. POVAĽAČSTVO JE ŽIVOTNÁ FILOZOFIA A NIE JE ZLÁ“ – ha :D je to vcelku zábavná komédia, Jeff ja stopercentne presvedčivý; plus John Goodman, Steve Buscemi, Julianne Moore ale aj v menšej úlohe Philip Seymour Hoffman – už len tie mená zaručujú – prinajmenšom – v stvárnení postáv skutočnú lahôdku. No a že sa jedná o film bratov Coenovcov – tí tuším – aspoň zatiaľ – ani žiaden brak nenapísali-nenatočili. Samozrejme, určite má možno aj tento film nejakých odporcov, inými slovami – neupútal ich, ale každá doba má svojich suchárov (čo však nie je nadávka, ani posmech – každý sme nejaký, ale na uznávanie povaľačstva potrebujete určitú dávku odvahy, sebareflexie, nadhľadu ale aj lásky v sám seba). Viva la Dude

Začiatok filmu je úchvatný. Boris spustí paľbu sarkastických a pseudo-depresívnych úvah; - morálka, politika, náboženstvo, veda, šport, láska, rodina, svoje portfólio, zdravie – ak mám zjesť denne 9 kg zeleniny, aby som bol zdravý, tak zdravý byť nechcem! A vaše mastné kyseliny, bežiace pásy, kardiografy, mamografy, ultrazvuk panvy a tú vašu príšernú kolonoskopiu. Aj tak raz príde deň – keď natiahnete kopytá! A čo noviny: hrôza, skazenosť, tuposť, chudoba, genocída, aids, globálne otepľovanie, terorizmus, a idioti čo kážu rodinné hodnoty a voľnosť držania zbraní. A čo s tým... Čítate o masakre v Darfúre, alebo ako odpálili školský autobus, a poviete si „to je hrôza“, a potom otočíte stránku a v kľude dojete svoje vajcia od bio sliepok. Potrebujete snáď ešte viac ?  Ale čo s tým narobíte – je toho na vás moc. Ja osobne som sa na prvý-krát na tomto filme bavil dosť, a keďže mám „záľubu“ sa k mnohým snímkam vracať po rokoch – myslím, že aj na 2x to bola celkom dobrá oddychovka. Síce od Woddyho Allena nič prevratné, neuróza, pseudointelekt, sarkazmus, vzťahy, nevery, prelietavosť, lásky, sex, krásne ženy a šarmantní muži... Ale o tom je náš život, sú to veci, ktoré riešime denno-denne, alebo nie ? Samozrejme, okrem politiky, náboženstva, kariéry a pod. a tak ďalej... :-D Blondýnka Melody je rozkošná - ako to už s múzami pána majstra W.A. býva pravidlom. Aj keď po tých posledných anti-orgasmických prejavoch feministických aktivistiek #MeeToo, sa človek neubráni myšlienkam nakoľko obsadenie tých krásnych dám a dievčat v Allenovských filmoch zohráva úlohu talent a akým výrazným pričinením je to ich ženská krása a zvodnosť. A i keď sa hlavný motív filmu točí okolo Borisa a Melody; tak film je plný rôznych narážok na spoločenské predsudky a „zakrpatenosť“ – hlavne rôznych nábožensky založených ľudí – v tolerancii na nie príliš spoločensky prijateľné partnerské zväzky. Tak napr. bývalá zbožná panička, ktorá po opustení manžela – jediného sex.partnera, nakoniec vytrtká polovicu intelektuálneho New Yorku aby prijala zväzok s dvoma mužmi v jednej domácnosti, či jej bývalý manžel, ktorý s úľavou objaví svoju homosexualitu. - „čo sa to deje s vami heteráci?!“ Po rôznych záletoch a úletoch pár zaujímavých postáv s dobre stvárnenými hercami (o to už desaťročia W.A. nemá núdzu) sa Boris vráti na konci aj so svojím negativizmom! - „s ľudstvom je to naozaj veľmi zlé; veď preto vymysleli na záchodoch automatické splachovanie, veď ľuďom sa nedá zveriť už ani taká jednoduchá vec akou je spláchnuť si za sebou!“ Po vyše hodine a pol plnej sarkazmu, negativizmu, prehnanej škodlivosti vlastnej maxi-inteligencie a jej nárazom na prostoduchosť, či zákutiam geniálnosti - sa skončí film nakoniec ako rozprávka. Každý nájde a bude mať niekoho, či už žena dvoch chlapov, abo muž iného chlapa, či dokonalé páriky k sebe vekovo úplne pasujúce – všetci „šťastne“ oslavujúci Happy New Year – ale čo by to bolo za sarkastického psedointelektuála tápiaceho sa vo svojej depresii zo života ako takého ak by si ani na záver neodpustil poznámku -tentoraz k oslave Silvestra, ktorou film končí – „čo už je len na tej prehnanej nútenej radosti, čo všetci slávia! že sú zase o rok bližšie k smrti ?!“

Slabé, slečna – dosť slabé! Ako diplomovka rozhodne vynikajúce, ale ako celovečerný film nepresvedčilo... Prvá polovica je ešte ako-tak zaujímavá, sleduje vstup Mečiara do politiky, názory a postrehy vtedajších novinárov – i kvázi – politikov a osobností verejného života a spoločnosti onehdy reformovaného Česko – Slovenska. Avšak vnášanie spomienok z detstva, 30 r. baby autorky, na hlavnú postavu snímku - začína pôsobiť skutočne rušivo a namiesto toho, aby sa dokument trochu rozbehol a priniesol ešte viacej výpovedí...; nakoniec vkĺzne do niečoho čo vyznieva ako pseudo-dokument o vnímaní špinavostí politiky temných slovenských 90-tych rokov. Určite sa z množstva účinkujúcich dalo „vyšťaviť“ aj viacej (napr. Šimečka, Leško, Gál, Zajac, Žitný...). Takto to začalo pôsobiť ako emocionálna výpoveď detského prežívania danej doby v jednej obyčajnej rodine. Veľkým plusom však je, že autorke sa podarilo odkryť aspoň trochu zo súkromia človeka, ktorý by – min. podľa polovice Slovenska – namiesto kľudného dôchodkárčenia vo svojej honosnej vile mal sedieť v base. Za toto aspoň jedna hviezdička. Taktiež zaujímavým motívom je poodhalenie politického marketingu a PR Fedorom Flašíkom, ktorý tu dostal naozaj veľa priestoru. Za to hviezdička č.2. No ku koncu ma dorazilo zbieranie názorov a vedomostí mladých ľudí o Mečiarovi, pretože ísť v čase polnočných Silvestrovských osláv medzi určite aj riadne už „namazaných“ občanov bol riadny prúser. Slová ako kokot a piča z úst značne spitých dievčat určite nepatria do žiadneho dokumentu – ani v čase nastupujúcej art hipsterskej epochy. V konečnom dôsledku nepriniesol snímok nič nové a aj faktov bolo na 90 minút hrozivo málo! Tereza Nvotová síce natočila pred 10-timi rokmi vynikajúci film Ježiš je normálny!, hoci aj ten vlastne pracoval hlavne so šikovne pozbieranými zábermi s vymývaním mozgov rôznych kresťanských fanatikov (odporúčam každému, kto si myslí – že náboženstvo akékoľvek – áno aj to tvoje! – nie je choré!). Avšak po zhliadnutí Mečiara môže v divákovi prevládnuť pocit, že nebyť doterajšej hereckej kariéry (kde je nepochybne Tereza originálna), nebyť kontaktov a známeho priezviska, možno ťažko by zohnala peniaze od rôznych popredných organizácií podporujúcich desiatky filmov a seriálov v CZ-SK, či dokonca aj od slávneho HBO Europe.

Bolo to ešte pár dní pred Vianocami, dostal som – už nedočkavo – chuť na rozprávku a táto Disneyovka mi prišla akurát pod ruku. Viac-menej a pravdupovediac, aj som sa na ňu chystal  Nad krásnou animáciou sa už roky nerozplývame, lebo dnes sa už dá natočiť - a s pomocou modernej techniky aj nakresliť čokoľvek. A tak vnímame obrazy, prostredie, dialógy, príbeh, dej – lebo na to technológia bude vždy prikrátka. Zo začiatku ma táto pixarovka o starnutí formou nahrádzania starších mladšími vcelku zaujala /každého to čaká – čo už – c´est la vie; mladší budú vždy rýchlejší, akčnejší, odvážnejší a snáď aj kreatívnejší/... keď už v strednom veku spomaľujete, snáď vo všetkom. Sprvoti som mal dojem pekného príbehu, vhodnej hudby a vnímal pekne animačne stvárnené „exteriéry“, ale keď po pár týždňoch som sa vrátil v polovici filmu to dopozerať (hmmm – asi môj údel tento zlozvyk :-D ), nejako to nadšenie sa už neobjavilo. Z toho vychádza jediné – že na jedno pozretie, ak máte radi animáky je to ok, ale príbeh je gýčovitý a vcelku dosť je predvídavý aj celý dej – hlavne s každou pribúdajúcou minútou. Takto na oddychovku poteší, ale inak nič svetoborné.

Pred pár týždňami mi ten film osviežili na Markíze, a potom som si ho ešte raz a poriadne ´zopakoval´ v kruhu rodiny počas sviatkov – myslím že na JOJ Cinema... Sám som zvedavý, že keď ja budem mať sedemdesiat (ak dožijem), či moji rovnako „dementní“ kamaráti ako ja – pri každom slovnom spojení „musím vám niečo povedať“ za-kontrujú - „ja som to tušil, prostata!“ :D. Pravdou je, že s niektorými si pri pive robíme z toho žarty už teraz, ale čím budeme starší – tým to bude asi menej vtipné. Alebo ?! Čo tak zostarnúť s humorom ? Trojica S.Stallone, B.Willis a A.Schwarzenegger to predviedla na pozadí akčného filmu (Expendables 3) aj s množstvom vtipov, narážok a uťahovania si samých zo seba a ukázala, že sa to dá skutočne aj s úsmevom na tvári. „Pred chvílou sme mali 17 a zrazu nechápem aké je toto telo staré!“ Štvorica „v alobale komédie“, akejsi voľno-spracovanej parafrázi či skôr Ódy na Hangover po 40-tich rokoch. Má to vcelku dobrý dej, hlavné postavy sú rozmanité čo dáva priestor na riešenie a priebeh rôznorodých pováh a charakterov, aby nakoniec všetci objavli samých seba a všetko nakoniec dobre dopadne. Síce trochu gýč, ale celkom slušne spracovaný a natočený, známe, osvedečené a starnúce :-) tváre... Ako oddychovka je to super, aj v čase posledných Vianoc (2017) potešila, ale že by som sa chcel k tomu to filmu vracať aj neskoršie, to si nemyslím.

Vždycky som tvrdil, že komici dokážu byť (väčšinou) aj vynikajúci herci dramatických postáv, pretože zabávať ľudí nie je žiadna „šaškárna“ – ale skutočne umenie (napr. taký B. Polívka, či Jim Carrey). Teraz už aj Rowan Atkinson (ktorého všetci filmoví amat.laici stále svorne volajú Mr.Bean! :-P ). Hoci mne pri predstave Maigreta v TV vždy pred očami prebehne tvár francúza Bruna Cremera, tak som tušil že Atkinson bude taktiež vynikajúci (aspoň ukážky tomu nasvedčovali) ale predčil všetky moje očakávania. Je obdivuhodný! Hoci si na žiadnu knižku (z detstva) o tomto komisárovi vôbec nespomínam (aj keď bol jedným z mojich obľ. knižných detektívov spolu s Carellom z 87.obv. :-) ), v tomto spracovaní prvých 2 dielov s Atkinsonom je k zločinu nekompromisný, no v skutočnosti veľmi ľudský a neodmysliteľne aj so svojou fajkou samozrejme. Obidva filmy sú vynikajúce detektívky, skvelé spracované, s kvalitnými hereckými výkonmi (hlavne Shaun Dingwall ako jeho asistent). Dobré ztvárnenie atmosféry Paríža 50-tych rokov, uličky, zákutia, nábrežie Seiny... A efektu neľútostného zákona voči zverským vrahom dodáva šmrnc aj vykonateľnosť práva a spravodlivosti formou gilotíny a hlavne v Mŕtvom mužovi to Maigret dáva jasne pocítiť! Už teraz sa teším na trojku a štyrku (prvá dva som viac-menej zhltol) Vynikajúci výkon Atkinsona potvrdzuje aj fakt, že za tých celých cca 170 min. som si na Mr.Beana spomenul snáď asi max. 2-krát, takže ak ho niekto ešte aj teraz stále nazýva Mr.Beanom – tak vie o hereckom umení asi toľko – čo ja o štiepení elementárnych častíc atómu vo vesmíre!! :D :P

Slabota! Očakávania boli väčšie, ale pri mene Ridley Scott sú vždy oprávnené. Hlavne, keď ho označujeme za tvorcu toho klasického „originálneho“ Votrelca ešte so slečnou Ripleyovou. No starneme všetci, a starne aj Ridley. Už nemá ten drive, čo kedysi. Nehovoriac o tom, že tento film je vlastne skôr voľným pokračovaním Promethea – než nejakým Votrelcom. Prvých 40-45 minút sa to celkom slušne rozbiehalo, ale film stratí potom absolútne spád. Pri mojom zlozvyku (pozerať filmy niekedy na 2x) možno zavážilo aj to, že dnes som možno na takýto žáner nemal náladu, ale dosť pochybujem... Stáva sa mi to málokedy :-) Predošlé ( a hlavne tie klasické „Allieny“) zdobilo hlavne perfektne zvládnuté vykreslenie atmosféry, kde hlavne (v prvých dvoch dieloch) sa príšery sotva mihly, ale sedíte prilepený k obrazovke. Tu to rozhodne chýba, a plus k tomu - záver je absolútne jasne predvídateľný, skoro ako na maturitnej práci nejakého filmového konzervatória!

Začalo sa to možno práve v tých 70-tych rokoch. Keď sa svet menil, politicky, spoločensky a aj mocensky a keď sa začali prvé pokusy (a veruže aj úspešné) o ovládnutie médií, ktoré denno-denne sledovali milióny ľudí. A začal sa boj, novinárov, žurnalistov, reportérov - s biznisom, s číslami, so ziskami... a stratami... Film Network na mňa dosť silno zapôsobil a zaujal ma, keďže sám som k novinárčine tiež tak trochu, dalo by sa povedať, že „pričuchol“. Je to príbeh o ľuďoch a „neľuďoch“, o číslach sledovanosti a o ich pádoch, o moci televízie, nadnárodných finančných vlkodlačských spol. požierajúcich skutočnú novinárčinu, o množstve dolárov a arabských šejkoch, o moci slova vychádzajúceho z „tej“ bedne (televízor –pozn.autora  ), ale aj o posadnutosti výsledkami a číslami – aj jednej z hlavných úloh. Faye Dunaway (Diana Christensen) žraločia dáma, či skôr šťuka, ktorá absolútne pomaly ale isto stráca pojem o skutočnom a reálnom živote, plne ovládnutá svojou prácou, sledovanosťou, číslami, aférami, seriálmi a pod.; neschopná mať vôbec akýkoľvek fungujúci súkromný či nebodaj milostný život. V priestoroch televízie a štúdiach, kanceláriach sa neustále niečo prejednáva, rieši, ale to nič neuberá z „ťahu na bránu“; nepretržitý stres režisérov, producentov a main-stream divák hladný po senzáciach a veľkých show. Vynikajúca postava Maxa Schumachera, ktorý ako jeden z mála zachraňuje presvedčenie, že predsa aj ľudia z tohto biznisu sú hádam tiež len z mäsa a kostí a schopní aj citu - a scény v ktorých sa objavuje sú tými príjemnými vybočeniami a osviežením mechanizmu zvaného tv biznis. Scenár je napísaný vynikajúco, tvorený určite bez úcty a rešpektu, popretkávaný famoznými skladačkami slov rôznych významov dávajúcich dokopy klbko odkryvajúce skutočnú tvár toho čo nevidíme v pozadí televíznej obrazovky. Dneska sa veľká časť boja s číslami presunula na internet. Vyznať sa v tej spleti množstva informácii, báječných liečiteľov, doktorov vy-google-ných, zaručených a „necenzurovaných“ správ, neustálych bleskových správ, navádzajúcich a „shock“-titulkov – ktorých úlohov je primäť ľudí na neustále klikanie v čo najväčšom počte. A je len na nás, aby sme sa v tej džungli informácii vedeli zorientovať a vybrať si. A keď už máme niekedy toho všetkého dosť, možno nezaškodí vystrčiť hlavu z okna a zakričať ako pomätený Peter Finch z Network-u „ja už mám všetkého po krk, ja už si to páčiť nenechám!“