David.Darco

Úsmevná a šikovná viac príbehová slučka, v ktorej zostarla snáď len jej hudobná stopa. Inak ide o svižný, úplne nenáročný, ale mile funkčný divácky zážitok.

V podstate sa úplne zhodujem s mnohými tunajšími recenzentmi. Muller je materiál na niekoľko celovečerných dokumentov. Remo príliš veľa času venuje prípravám koncertov vo vtedajšej súčasnosti. Tie sú repetetívne a monotónne. Mám dojem že sa mánijná depresia, ktorou posledných 20-25 rokov interpret trpí dala zachytiť po formálnej stránke aj šťastnejšie a na menšej ploche. Trpí tak v podstate každá iná konštatovaná (pretože k ničomu inému sa dokument nedostane) súčasť Mullerovho života. Chcel by som vidieť dokument o jeho búrlivých rokoch (nahé vystúpenie, drogy, cestovanie, kontroverzia) v kontraste s hĺbkovou a dôslednou štúdiou jeho súčasného stavu a možných príčin. Chcel by som vedieť viac o jeho rodinnom živote ( V istom rozhovore spomínal, že ho niekoľko krát od samovraždy zachránila myšlienka na jeho deti) o vzťahoch k ženám v minulosti. Chcel by som lepšie poznať jeho politický názor a postoje.... Muller je nesmierne zaujímavý SLOVENSKÝ umelec (netajím sa že pravdepodobne jeden z mojich najobľúbenejších). V podstate mi ani nenapadá nikto takto vhodný na samostatný, obsiahly dokument (z pohľadu hľadania prieniku kvalitného intelektuálneho umenia, zaujímavým životným príbehom a zároveň šancou osloviť a zaujať aj širšie publikum). Muller je v tomto u nás fenoménom, ktorý žiaľ (a smutne trefne - zároveň pochybujem o takomto autorskom zámere - a ak aj taký bol, tak je značne kostrbatý) zostáva nespoznaný.

Neviem či sa zo mňa stáva zaslepený fanúšik, ale zatiaľ som ani z jedinej epizódy doteraz necítil ani najmenšie zaváhanie. Milujem osemdesiatky, aj keď ani zďaleka nie som ich znalec, dlhodobo ma vábia. Asi je na čase sa dovzdelať. Labrinth klasicky kraľuje epizóde, z ktorej mi bolo pri jej závere snáď až fyzicky zle. Je zvrátené a zároveň fascinujúce, že vo mne niečo podobné (čo sa mi v konečnom dôsledku páčilo) vyvolalo dokopy nie viac audiovizuálnych diel, ako som schopný zrátať na prstoch dvoch rúk. Myslím že to už o čomsi vypovedá.

Ani si nepamätám, kedy som naposledy videl takto komorne-výpravný film. Svojim spôsobom mi pripomína (síce neskorší ale mnou skôr zhliadnutý) Most do krajiny Terabithia. Dráma detskými očami. Nádherná a na druhej strane mince smutne osudová ako život sám. Toto je iný King. Komornejší, skromnejší, realistickejší a o to živší a smutnejší zároveň. A takýto čierny kôň Kingovej tvorby sa mi naozaj páči.

Levinson sa tentokrát prezentuje hneď v expozícií vizuálnou slasťou, nádhernými, kompozíciami a dokonalou vertikálnou montážou obrazov a zvukov. Zo zvyšku mám akosi pocit, že je pre zatiaľ sujet prvých dvoch epizód ako nejakej ceste k celku viac konzistentný, ako v prvej sérii (ktorej epizodickosť, sujetová roztrieštenosť až nečitateľnosť sa mi teda veľmi páčila. Čo však vôbec nie je zlé. Naopak mám pocit že mi Levinson oproti prvej sérii dáva väčší priestor ore budovanie si či už pozitívnych alebo negatívnych sympatií k postavám, čo vôbec nie je málo. Navyše sa aj napriek tejto menšej zmene stále nemení silná kritika generácie súčasných tínedžerov a stále napriek tomu cítim z mnohých situácii s postáv emocionálnu vyprázdnenosť, manipulátorstvo a tak ďalej a tsk ďalej. Skrátka Eufória je pestrá paleta, ktorá funguje na všetkých frontoch a Levinson ma zatiaľ druhý krát prekvapil, ako perfektne (hoc ide o konvenciu) dokáže narábať s napätím. Je predsa jedno, že som to videl už sto krát, pokiaľ to aj tak funguje ako málo kde. No a mám pocit že som si tentokrát užil aj viac Labryntha. Záver epizódy je krásnym šachom z ktorého rozostavenia figúrok sa nikomu asi nebude chcieť spraviť ďalší krok. P.S. - snáď jediným nedostatkom je slabučká linka s hlavnou postavou Rue, ktorá stagnuje na hranici facky. Pre tento krát to ešte ale prekusnem a zaokrúhlim hore.

Je pravda, že si už nepamätám tak živo prvú sériu, ale neviem či som niektorú z jej epizód sledoval takmer celú so zatajeným dychom. Levinson je pre mňa nový majster napätia a manipulácie s diváckymi očakávaniami. Napríklad som tu čítal a úplne nesúhlasím s tým, že by bola celá scéna na záchode zbytočná. Práve naopak pripomína divákovi charakterové vlastnosti jednej z postáv a tým pádom lepšie funguje aj záver. Na druhej strane celá scéna a najmä spôsob, akým končí reprezentuje jeden z pilierov celého seriálu. Levinson nás vedie skrz kritiku jednej z dvoch strán pohľadu až ku kritike tej druhej strany, čím zachováva ambivalenciu a napokon k absurdnému, vulgárnemu vtipu, ktorý v konečnom dôsledku kritizuje ešte aj úplne nezainteresovanú postavu. Navyše má a očividne bude mať tento aktuálny rozvrh vzájomných vzťahov jedných z najdôležitejších postáv seriálu ešte dohru. Neviem ako dlho sa Levinson venoval príprave tejto konkrétnej epizódy, ale vzhľadom na to, že v titulkách svieti ako režisér, scenárista, výkonný producent atď. Nezostáva nič iné, ako mu vzdať rešpekt. Neviem si úplne predstaviť lepší model prvej epizódy série po dvojročnej pauze. Levinson logicky nadväzuje na štruktúru rozprávania a teda tento krát sa zameriava na Fuza, ktorého linka v predchádzajúcej sérii končila cliffhangerom. Absurdne vtipný a už tradične kritický až dosť smutný úvod do epizódy strieda vážna, až nepríjemná situácia. Nasledovný plynulý prechod na párty a teda párty ako taká je vzhľadom na to, čo som už písal vyššie (dostať postavy na jedno miesto a pripomenúť si ich vzťahy, konflikty a pod.) zvolená úplne logicky a veľmi účinne. Pripomína sa nám tak aj predpokladám, že všetkými fanúšikmi seriálu milovaný Labrinth, ktorý opäť vťahuje diváka všetkými svojimi zbraňami do deja a emocionálna identifikácia s postavami, či audiovizuálny zážitok ako taký je omnoho pôsobivejší a komplexnejší. Je radosť, že tvorcovia vedia presne kedy, kde a čo použiť. Levinson navyše nezabúda, že okrem iných postáv to je najmä Fuzova epizóda a na záver to divákovi pekne pripomenie. Aj keď neviem či zrovna pekne, ale ja som sa teda potešil. Za mňa dokonalá epizóda okrem spomenutých vecí plná násilia, nahoty, kontroverzie a odvahy, skvelých vizuálnych nápadov a teda všetkého, čím Eufória bola a je. Dokonca tak dokonalá, že sa až bojím, že toto už Levinson neprekoná.

Kto chytá v žite po Formanovsku.

Nepamätám si, že by ma niekedy slovenský film dohnal k slzám, ale Bebjakovmu novému televíznemu dielu sa to podarilo. Úprimnosť s akou Hronský komentoval nevraživosť a ľudské chyby hrdého kresťanského národa je ohromujúca. V rukách Ondreja Šulaja, ktorý zvládol do scenára preniesť poetiku knihy spoločne s iróniou, absurditou a humornými momentmi (po ktorých spravidla prichádza tvrdá rana krutého života) a rukách Petra Bebjaka, ktorý veľkú výzvu v podobe historického filmu zvládol bravúrne po produkčnej aj režijnej stránke (a tak sa nám v kontraste so Slovanmi ujazuje, že pokiaľ má Bebjak dobrú - hoc aj dobovú - predlohu a schopného scenáristu, tak je zárukou vysokých filmárskych kvalít). Nikdy som nebol hrdým Slovájom so zaťatou päsťou pritláčajúcou sa k hrudi, ale pre tentokrát sa presne takto cítim. Som hrdý že niekto prostredníctvom jedného z najvplyvnejších médií spracoval takto kritické dielo a to najmä v dobe, kedy práve v mnohých prípadoch tá časť hrdého Slovenského národa takto priamu a silnú kritiku potrebuje. Tak isto som hrdý na skvelý kasting, ktorý naším jasným hviezdam nič nedaroval a mnohí z nich, či už Loj, Hartl, Mórová či Bárdos sa objavujú v polohách, v akých sme ich ešte nevideli. Jozef Mak, človek milión sa tak pre mňa stal jedným z najväčších prekvapení a tak isto jedným z najintenzívnejších umeleckých zážitkov slovenskej filmovej tvorby za posledných desať rokov. Nebojím sa dať Jozefovi Makovi 5 hviezdu. Takú peknú, rýdzo Slovenskú, ale jednoznačne poctivo vybojovanú.

Poviedkový film, ktorému by prospelo, keby jeho poviedky neboli rozprávané paralelne. V podstate takmer všetky sú zameniteľné s ľubovoľným iným hororom. Klenotom je však Santa Clausova poviedka aj so svojím záverečným twistom. Keby bola vystrihnutá a prezentovaná ako kratkometrážny film niekedy po desiatej v televízii v období Vianoc, išlo by o super zábavný gore béčkový filmík. Takto sa stráca v mori paralelného strihu bez ľadu a skladu.

Klamal by som, keby som povedal, že sa mi zaklínačský svet nepáči. Nehral som hru, nečítal som knihy, nemám to s čím porovnať. Aj tak si ale myslím že odpady, ktoré tu trigernutý fanúšikovia predlôh hádžu jedna radosť sú dosť mimo. Už len cast, výprava a hudba sú nesmierne vydarené. Tvorcovia sa uchýlili k Fan servicu a hneď niekoľko vecí po kontroverznej prvej sérii zmenili. Či už je ti zbroj Nilfgardu, sujetová konštrukcia, vzhľad niektorých postáv. Toto je za mňa úplne zbytočný krok. Mne sa prvá séria páčila a páčila sa mi svojou skladbou viac ako tá druhá. Dozaista s tým má čosi spoločná aj konštrukcia celej série. Kdežto prvá jednoznačne spela od prvej epizódy k osudovému stretnutiu niekoľkých postáv a krásne uzatvorila v poslednej epizóde dej prvej série, tá druhá sa neskutočne dlho hľadá a zlyháva na úrovni ústredného motívu celej série. V podstate sa mnohé postavy síce menia, dospievajú, zrejú, ale v zásade sa vlastne toho z hlavného príbehu veľa nedozvieme. Čarodejnica ktorá príbeh uzatvára a funguje ako akýsi hlavný záporný faktor série úplne nefunguje. Potom sú tu zvláštne časovo priestorové nezrovnalosti v strihoch a celkovo tej výpustky je tu na to, ako málo sa niekam posúvame až príliš veľa. Aj tak ma ale Witcher bavil a jednoznačne sa budem tešiť aj na ďalšiu sériu. Ešte jedna vec ma ale štve a to robí netflix v mnohých sériách svojich projektov. Kde s prvou sériou príde s kontroverziou a odvahou v podobe gore, nahoty, sexuality, ale aj spomínanej sujetovej konštrukcie, druhé série vždy pôsobia akoby sa začalo točiť v duchu family friendly. Za toto by som niekoho uškrtil. Odviažte sa prosím! No a na komiec za BARDOVO (Jaskier) pomrknutie na hlúpych fanúšikov čo nedokážu poskladať sujet v rôznych časových rovinách tvorcom veľmi pekne ďakujem.