rescu

Skvelá introspekcia do sveta tvorcov (nielen) dokumentárnych filmov. Respondenti  hovoria veci na rovinu, niekedy nastavujú zrkadlo aj Marekovi Kubošovi. Rozmanitosť pohľadov ma udržiavala v pozornosti. Pri nejednom mene som si len potvrdil svoju predstavu o ňom/nej, získanú z jeho/jej filmov.

Tak neviem, som z toho filmu zmätený. Atmosféra silná, pripomínajúca Bergmana či vážne filmy Allena, ale rušivo na mňa pôsobili odbočky a vedľajšie línie príbehu, ktoré mohli byť zaujímavé, ale zostali v pozadí... (pobyt v exotickej divočine), cancel culture na Julliard School a pod. Hlavná postava trochu oklieštená, na jednej strane geniálna umelkyňa a zároveň chladná, vypočítavá manipulátorka. To veľmi nejde dokopy. Také hlboké pochopenie hudby sa snúbi s veľkou dávkou empatie, a tá Lydii chýbala. Preto bola pre mňa neuveriteľná (postava, nie herečka). Ešte jeden zvláštny dojem mám: celé je to natočené v akýchsi sterilne dokonalých interiéroch, ako keby išlo o reklamu na nábytok. Ešte aj tie podzemné garáže sú sterilne čisté... Stiesňujúce to bolo. Ak to bolo zámer, tak kvitujem!

Prvú polhodinu som sa pýtal sám seba, či vydržím do konca pozerať sa na hyperrealisticky natočený film, zobrazujúci všetko škaredé, negatívne, až odporné. Potom ma niektoré scény začali dojímať, napr. príprava torty pre trojročné deti väzenkýň a reakcia detí na tie torty, alebo bežná rutina pri starostlivosti o deti. Vravel som si, že deťmi sa ľahko získavajú divácke "body", to dojme skoro každého. Cynik vo mne stále vyhrával. Potom som asi v troch štvrtinách filmu pochopil, čo príde na konci a bral som to ako slabinu scenára prezrádzať rozuzlenie príliš skoro. Nakoniec som však z kina odchádzal nadšený. Niečo v tomto filme veľmi dobre funguje, a neviem zatiaľ povedať, čo. Žeby herecké výkony? Réžia? Áno. Aj to aj to. Film hovorí o súcite, ľudskosti, spolupatričnosti, akokoľvek sa zdá, že zobrazuje iba hrubé city, nevraživosť, drsnú realitu a beznádej.