rescu

Skvelá introspekcia do sveta tvorcov (nielen) dokumentárnych filmov. Respondenti  hovoria veci na rovinu, niekedy nastavujú zrkadlo aj Marekovi Kubošovi. Rozmanitosť pohľadov ma udržiavala v pozornosti. Pri nejednom mene som si len potvrdil svoju predstavu o ňom/nej, získanú z jeho/jej filmov.

Tak neviem, som z toho filmu zmätený. Atmosféra silná, pripomínajúca Bergmana či vážne filmy Allena, ale rušivo na mňa pôsobili odbočky a vedľajšie línie príbehu, ktoré mohli byť zaujímavé, ale zostali v pozadí... (pobyt v exotickej divočine), cancel culture na Julliard School a pod. Hlavná postava trochu oklieštená, na jednej strane geniálna umelkyňa a zároveň chladná, vypočítavá manipulátorka. To veľmi nejde dokopy. Také hlboké pochopenie hudby sa snúbi s veľkou dávkou empatie, a tá Lydii chýbala. Preto bola pre mňa neuveriteľná (postava, nie herečka). Ešte jeden zvláštny dojem mám: celé je to natočené v akýchsi sterilne dokonalých interiéroch, ako keby išlo o reklamu na nábytok. Ešte aj tie podzemné garáže sú sterilne čisté... Stiesňujúce to bolo. Ak to bolo zámer, tak kvitujem!

Prvú polhodinu som sa pýtal sám seba, či vydržím do konca pozerať sa na hyperrealisticky natočený film, zobrazujúci všetko škaredé, negatívne, až odporné. Potom ma niektoré scény začali dojímať, napr. príprava torty pre trojročné deti väzenkýň a reakcia detí na tie torty, alebo bežná rutina pri starostlivosti o deti. Vravel som si, že deťmi sa ľahko získavajú divácke "body", to dojme skoro každého. Cynik vo mne stále vyhrával. Potom som asi v troch štvrtinách filmu pochopil, čo príde na konci a bral som to ako slabinu scenára prezrádzať rozuzlenie príliš skoro. Nakoniec som však z kina odchádzal nadšený. Niečo v tomto filme veľmi dobre funguje, a neviem zatiaľ povedať, čo. Žeby herecké výkony? Réžia? Áno. Aj to aj to. Film hovorí o súcite, ľudskosti, spolupatričnosti, akokoľvek sa zdá, že zobrazuje iba hrubé city, nevraživosť, drsnú realitu a beznádej.

Prvých 15 minút ma to nechytilo, mal som dojem, že Dagmar Havlová trochu afektuje, ale potom som sa prebral a vychutnával som si stále čudnejšie peripetie filmu. Štylizované spomalené sekvencie sú vynikajúce. Bez prezrádzania pointy chcem vyjadriť sklamanie nad kvázi vrcholnou scénou filmu, keď vlastníci podpisujú bianco papier a odchádzajú. Neuveril som tomu. Lacný scenáristický trik. Napriek tomu, príťažlivo čudný pocit z filmu mi zostal.

Mám rád obyčajné príbehy o obyčajných ľuďoch. Život predsa je plný obyčajných chvíľ, obyčajných osudov. A práve v tých akože obyčajných osudoch je skrytá pravda o človeku. Calvin a Beth tvoria manželský pár, ktorý by možno prežil život tak ako milióny iných, vo vzájomnej tolerancii a v takej tej ustálenej pohode. Lenže ich životy sú skúšané tragickou udalosťou, ktorá napokon odhalí existenciálnu nekompatibilitu ich pováh. Vrcholom filmu je pre mňa scéna keď Calvin v slzách priznáva Beth, že už ju nemiluje, a Beth, neschopná prejaviť cit, len mlčky odvráti zrak, zbalí si kufre a odíde... Robert Redford, pre mnohých stelesnenie mačizmu, sa tu prejavuje ako citlivý, veľmi citlivý režisér.

Zo všetkých filmov snažiacich sa vysporiadať s našou socialistickou minulosťou je tento asi najpôsobivejší. Tne do živého. Hovorí, že je ľahké odsúdiť niekoho za to, že v minulosti urobil nejaký prešľap, ale je ťažké pochopiť, prečo to urobil a prijať to. Všetci sme omylní a všetci zlyhávame. Nikto nemá právo súdiť bez poznania všetkých okolností. Týmto ponorom do mučivej dilemy hlavných hrdinov sa z filmu stáva veľká výpoveď o dobe, v ktorej žijeme, o našej kolektívnej trinástej komnate.

Keď sa film podarí, je to paráda! Režisérovi sa podaril nakrútiť ľahko plynúci film o vážnych veciach, a to je už výkon! Bez známky pátosu sa pred nami odvíja tragický príbeh obchodovania s bielym mäsom. Ivana Kanalošová by si zaslúžila ocenenie za svoj civilný výkon, ktorý presne vystihol charakter postavy. Angažovanie nehercov sa môže aj nevyplatiť, ale v tomto prípade to bol šťastný krok. Najviac oceňujem brilantný spôsob rozprávania príbehu, nič tu neruší, obrazy sa striedajú tak, akoby iná možnosť ani nemohla byť.

Komunálny humor rules! My, Slováci, sa vieme smiať na sebe, ale nie je to ten zdravý sebaironizujúci smiech, je to váľanie sa v našich alkoholických excesoch a prízemnej krčmovej kultúre. Beda ak sa niekto nesmeje! Nie je Slovák! Nuž, nesmial som sa ani trochu. Mám sa vysťahovať? Čo je smiešne na stereotypoch cigán-gádžo? Čo je smiešne na stereotypoch som-opitý-a-ty-si-vypi-so-mnou-lebo-inak-si-k+k+t!? Fakt tým východniarom nerozumiem... Dve hviezdy za námahu, ktorú autori mysleli zrejme úprimne.

Neprávom obchádzaný skvost allenovskej filmografie. Allen tu vstupuje na terén vážnej psychologickej sondy (robí to občas) a za výsledok by se nemusel hanbiť ani Bergman. Hlavné hrdinky sú brilantné herecky stvárnené a sú stelesnením drámy, ktorá sa odohráva v duši človeka, drámy, ktorá je oveľa mrazivejšia než ten najefektnejší horor.