0verseer

“What can drive a man mad is being forced to have the emotion he's being forbidden to have at the same time. The treachery makes me feel furious and now I'm being forced to feel pity. Well, I'm a simple sort of man and I remain fucking angry!” Slušný časový skok od poslednej epizódy nás posunul až ku Patrickovi s deťmi a rodinou. Žiadna rodinná idylka sa však ani tentoraz nekoná, takže o napätú atmosféru a uštipačné poznámky ani tentoraz nebola núdza...

”And remember, it's a party. You're not meant to enjoy it.” Tak tentoraz hodinová exibícia vrcholového snobstva v podaní anglickej smotánky. Táto (mini)séria rozhodne nepostráda údernosť a zdá sa každou ďalšou epizódou zreje ako víno...

“Somebody once wrote: “Hell is the impossibility of reason.”. That's what this place feels like. Hell.” Jablko nepadá ďaleko od stromu. Po Martinovi Sheenovi sa vo skvelom vojnovom snímku objavil po relatívne krátkom čase aj jeho syn Charlie. No a opäť z toho bol majstrovský počin, tentokrát však pod taktovkou Olivera Stone-a. Narozdiel od Coppolovej Apocalypse Now sú tu však postavy, s ktorými divák môže sympatizovať vďaka tomu, že ešte tvrdšie ako s nepriateľom bojujú o “zachovanie svojej tváre”. Vzniká tam súboj medzi tými, ktorí v pekle na zemi akým je vojna stratili zábrany a tými, ktorí sa ich snažia napriek okolnostiam udržať. Stelesnením tohto a celkovým ťažiskom snímku sú seržanti Barnes a Elias, ktorých či už Berenger alebo aj Dafoe stvárnili priam dokonale. Hlavná postava, ktorej cestu Vietnamom od začiatku až do konca divák sleduje sa tak stáva “len” akýmsi sprostredkovateľom, ktorý sa tak trochu ako kameň priplietol medzi dve mlynské kolá. Vrcholom celého filmu trochu paradoxne nie je záver, ale scéna v osade, ktorá podáva dokonalý obraz toho, čo sa v každej vojne deje a čím sa žiadna zúčastnená strana, ktorej prídu pod ruky civili, pochopiteľne v príliš nechváli...

Vôbec prvý film z celej plejády viac či menej podarených mayoviek patrí k tomu najlepšiemu, čo táto (najmä u pamätníkov v tunajších končinách) legendárna séria ponúkla...

“Is life always this hard, or is it just when you're a kid?” “Always like this.” Dneska už klasika so skvele zostavenou trojicou hlavných protagonistov. Jean Reno ako trochu natvrdlý nájomný zabiják Léon so srdcom na pravom mieste a jeho zverenkyňa Natalia Portman vo svojej premiérovej úlohe malej Mathildy, toť jedna z najnezabudnuteľnejších dvojíc, akú nám filmové plátno ponúklo. Keď sa k tomu všetkému pridá excelujúci Gary Oldman v úlohe ikonického záporáka obľubujúcého vážnu hudbu natoľko, že v jej rytme aj vraždí, máme všetky potrebné esencie na film hodný maximálneho hodnotenia...

”A deer has to be taken with one shot. I try to tell people that but they don't listen.” Lovec jeleňov je svojím spôsobom zvláštny. Nezaradil by som ho medzi snímky ako Platoon, Apocalypse Now či Full Metal Jacket, napriek tomu, že sa dotýka rovnakého obdobia. Ide skôr o porovnanie toho, čo má človek pred vojnou a o čo všetko v nej príde. V samotnom Vietname sa totiž odohrávajú z celých 3 hodín len dve scény a žiaľ len tie dokážu pri sledovaní rozprúdiť adrenalín. Zvyšok v zázemí sa drží v uťahanej melancholickej atmosfére. Čo na plat, že vďaka svojmu posolstvu ide o hodnotný film, keď má tak neskutočne prestrelenú dĺžku, kde minimálne 60 minút by sa dalo z celkovej stopáže pokojne ubrať...

”What's the point of a fucking window if you can't throw yourself out of it?” Trainspotting plus seriálový Sherlock, čo z toho asi tak bude? Voilà, Patrick Melrose! O tom, že Benedict Cumberbatch je skvelý herec snáď v súčasnosti už nieto pochýb, otázkou ostáva či úloha zhýralého narkomana, v ktorej je stále viac Sherlockom ako napríklad Markom Rentonom, nezapadne v jeho hereckom repertoári. Prvá časť tejto minisérie každopádne nebola zlá, ak ďalšie ponúknu aj nejaký solídny vývoj hlavnej postavy, budem spokojný...

"I love the smell of napalm in the morning." Už pri otváracej scéne s hudobným doprovodom od legendárnych The Doors a zachrapčaným hlasom hlavného antihrdinu som vedel, že sledujem niečo vskutku mimoriadne. Je trochu paradoxné, že Amíci točia najlepšie vojnové snímky práve z vojny vo Vietname, v ktorej prehrali na plnej čiare. Asi preto, že sa ako porazení tentokrát môžu viac odosobniť od pátosu a zobraziť vojnu, teda najväčší pokles ľudstva, v jeho pravej podobe bez ružových okuliarov. Coppolov (anti)vojnový veľkofilm je tak ďalším hodnotným prídavkom k snímkom ako Platoon či Full Metal Jacket, aj keď si v porovnaní s nimi ide svojou vlastnou cestou. Fyzická bolesť a smrť tu "len" sekundujú hlavnému ťažisku atmosféry a deju, ktorým je utrpenie na duchu a postupný prepad do spárov šialenstva. Počnúc vášnivým surfárom veliacim letke, ktorá za doprovodu Wagnerovej Jazdy valkýr deštruuje vietnamskú osadu v rámci absurdnej adrenalínovej "zábavky" a končiac mrazivým plukovníkom Kurtzom v podaní geniálneho Marlona Branda, ktorého bolestné zvolania "The horror... the horror... sa hlboko vryjú do pamäti. Napriek všetkým kladom musím priznať, že tri hodiny boli na mňa až príliš veľa a nejednu hluchú scénu by som z redux edície oželel. Možno som mal začať najprv s kino verziou a možno to na druhé vzhliadnutie bude za plný počet, zatiaľ však 8/10...

“She died, Mycroft. He's probably still in shock.” “Everybody dies. It's the one thing human beings can be relied upon to do. How can it still come as a surprise to people?” Po polovici štvrtej série musím skonštatovať, že sa Sherlock dostal presne tam, kde som nechcel vidieť a zrejme niet návratu. Po smrti Mary som dúfal, že sa tvorcovia vrátia späť k niečomu v štýle prvých dvoch sérií. Dostal som nadrogovaného Sherlocka a vcelku pozerateľný prípad, ktorý v závere opäť položila na lopatky ďalšia nezmyselná zápletka s utajovanou sestrou. Mary tak vystrieda ďalšia fantasy postava a seriál sa nám pravdepodobne opäť bude utápať v tejto spleti postáv s prehnane fantastickými vlasnosťami. Tu musím súhlasiť s tým, čo už napísal užívateľ Douglas. Všetkého jednoducho veľa škodí...

”Our lives are defined by opportunities, even the ones we miss.” Klobúk dole, David Fincher má pri výbere literatúry, ktorá si zaslúži sfilmovanie, dobrý vkus. A uznanie mu patrí už len za to, že diela ako Fight Club či práve predlohu tohto snímku, o ktorých sa na školách (žiaľ) moc neučí, dostane vďaka svojej povesti jedného z najlepších režisérov súčasnosti do povedomia širšej verejnosti. The Curious Case of Benjamin Button nie je aj napriek Oscarom jeho najlepším, ale skôr najemotívnejším filmom, ktorý nejedenkrát prinúti zamyslieť sa nad existenciou a v tomto smere má rozhodne čo ponúknuť. Len sa netreba báť na prvý pohľad odstrašujúcej dĺžky, nuda sa aspoň v mojom prípade pri sledovaní rozhodne nekonala.