Silviaxx

Nič svetoborné, no vďaka krátkej stopáži pozerateľné. POD nás v podstate hodí priamo do deja bez toho, aby tomu predchádzala nejaká predpríprava a taktiež na záver nemožno čakať extrémne uspokojujúce vysvetlenie. Avšak tá časť medzi tým bola celkom fajn. Síce sa dlhšiu dobu nič moc nedeje, ale tento čas aspoň vypĺňa paranoidný schizofrenik, ktorý tak úplne vlastne ani nie je paranoidným schizofrenikom. Scéna v pivnici trošku predvídateľná, ale aj tak vo mne vyvolávala akú-takú dávku napätia. Nasledujúce kontaktné scény taktiež neurazili. V konečnom dôsledku však POD nie je nič, čo by ma dostalo do kolien alebo na čo by som myslela ešte aspoň 5 minút po dopozeraní.

Amnesiac je taká tá špecifickejšia záležitosť, ktorá sa vďaka svojmu extrémne pomalému tempu nebude pozdávať každému. Avšak práve v tom spočíva jeho kvalitka - dlhé zábery, retro, pokojná ale aj tak niečím skľučujúca atmosféra. V podstate som bola nadmieru spokojná do momentu, kedy malo dôjsť k vrcholeniu deja. Tam mi to nejak začalo škrípať a moje sympatie pomaly vyprchali. V podstate to do seba zapadlo, ale nebolo to tak úplne ono, čo by som očakávala z celkom slušnej predošlej predprípravy, ktorá bola omnoho kvalitnejšia ako samotný vrchol. To je však vysoko subjektívna záležitosť. Pre melancholicky orientovaného diváka ako stvorené.

Tak ja som celkom spokojná. The Lazarus Effect disponuje predovšetkým príjemným hereckým obsadením a neokukaným námetom, ktorý do celého deja vniesol sviežosť a zvýšil môj záujem. Odohráva sa v lákavom prostredí podzemného laboratória, avšak tento tromf nebol takmer vôbec využitý - dalo sa tu viac pohrať s atmosférou, bezvýchodiskovou situáciou a podobne. Hlavná línia deja, ako som spomenula, vôbec nenudila, pôsobila zaujímavo, ale vedľajšiu líniu ohľadom opakujúceho sa sna považujem za úplne zbytočnú. Efekty celkom fajn, hoci ma mrzí, že film nebol schopný vybudovať desivú atmosféru. Dvojsečnou zbraňou je krátka stopáž - na jednej strane Lazarus nestihol pôsobiť nudne, na strane druhej potenciál filmu nebol plne využitý. Priemer, ktorý viac-menej nadchne, ale čakala som od neho viac.

Myslím, že kategória hororov, ktoré sa po celý čas odohrávajú len na obrazovke počítača ešte nie je tak obsiahla. Mne osobne sa zatiaľ celkom pozdávajú. Unfriended sa zameral na drastické riešenie stredoškolskej šikany, dôsledkom ktorej sa stala samovražda. Vzhľadom na to, že film pri full screen vyzeral akoby sa jednalo o moju pracovnú plochu, pôsobil obzvlášť realisticky, a teda divák mohol jednoducho nadobudnúť pocit, že je súčasťou celej tej nechutnej hry. To bol pre mňa najvýraznejší dôvod, prečo som sa nevedela odtrhnúť a celú tú "záležitosť" plne prežívala s postavami. V rámci psychológie počin taktiež nie je na zahodenie. Z postáv cítiť značnú mieru zúfalstva a neistoty a ja som im tieto pocity verila, vciťovala som sa do ich situácie, a to jednoznačne napomohlo k nadobudnutiu dobrého dojmu z celku. Čo sa týka záveru, film skončil presne ako som predpokladala a bol to vlastne jediný spôsob ako celému príbehu vdýchnuť aj ten posledný kúsok kontroverzie. Ak sa však zameriam na svoj subjektívny pocit som spokojná, bavila som sa, zaujímalo ma to (hoci som čakala drsnejšie zábery - evidentný potenciál tam bol!), a preto sú to za mňa 4*.

Katastrofa. Poltergeista som musela sledovať v dvoch etapách, pretože mi absolútne nerezal a bravúrnou rýchlosťou ma dokázal znudiť, vďaka sprvu veľmi vláčnemu tempu. Koncept bol v podstate jednoduchý - rodina - dom - cintorín - poltergeist - avšak bolo jednoznačné, že sa z toho tvorcovia snažia vyžmýkať maximum, a teda je celý film natoľko vyšperkovaný, že je to v konečnom dôsledku na škodu a pôsobí to skôr smiešne ako hororovo. Z mojich pocitov neprebehlo žiadne budovanie atmosféry, tajomna, temna, mystery - film ma proste len zobral, požul a vypľul. Uznávam však, že druhá polovica nebola až tak nudná ako prvá, hoci pôsobila absurdne. Nikdy viac.

Obrovské prekvapenie, už len vďaka tomu ako Ich seh, ich seh vykreslil trailer. Na základe toho som si predstavovala, že sa dej bude uberať úplne iným smerom. Milujem minimalistické diela, ktoré si vystačia s menším počtom postáv, dialógov a jednoduchým prostredím, no napriek tomu z toho vykúzlia brilantnú atmosféru. Ich seh, ich seh vsadil skôr na obrazy ako konverzácie, čo do istej miery bol a do istej nebol dobrý ťah. Práca s kamerou bola naozaj skvelá a umocňovala nepríjemný dojem viacerých situácií. Avšak. Minimum dialógov vytvorilo omnoho väčší priestor na vysvetlenie, čo by nemuselo sadnúť každému. Ja sa uspokojujem s vysvetlením aké mi bolo poskytnuté a plne som sa oddávala každej minúte tejto viac menej kuriozitky. Za mňa teda spokojnosť - najmä kvôli tomu, čo som vymenovala a taktiež, že to nebola prvoplánová jednohubka.

Nebezpečná metóda je výborným nahliadnutím do sveta psychoanalýzy a vzájomných konzultácii medzi Freudom a Jungom. Moje osobné preferencie sa jednoznačne prikláňajú k Freudovi, avšak po tomto filmovom zážitku nezatracujem možnosť siahnuť aj po Jungovi. Každopádne, výborné herecké výkony, ktoré sú spolu so skvelými dialógmi nosné piliere celého počinu. Čo však považujem za veľmi výrazný a nie tak pozitívny prvok je to ako sa film kontaktuje s divákom. Prevedenie na mňa pôsobí neosobne a odťažito, akoby nešlo o vytvorenie si puta s divákom iba o prerozprávanie príbehu. Na druhej strane však nepopieram, že by mi to prekážalo, a teda som bola schopná popri snímku spokojne koexistovať.

Základná myšlienka filmu nie je vôbec zlá, vzhľadom na to, že je to opäť niečo z trošku iného súdka, čo je "neokoukané" a čo má potenciál zaujať diváka. Úvodné scény boli fakt super a nadchli ma natoľko, že zo zvyšku filmu som bola úprimne sklamaná. Remeselne sa vôbec nejedná o najhorší film, myslím, že scéna, kedy je dievka pohltená do kvapky vody na stole sa nedala zvládnuť s väčšou noblesou ako v tomto prípade. Avšak asi som nebola pripravená až na takéto extrémy a až na tak zjavné, umelo vytvorené súvislosti. Objektívne by som Utopencovi dala 3*.

Ako za trest. Na "Boo" je snáď zle úplne všetko - od hercov, ich výkonov cez dej po efekty. Jediné, čo sa snaží tento počin ako tak zachrániť je prostredie osamotenej psychiatrie, ktoré vytvorilo (síce úplne mizivý, ale v tomto prípade je to veľký úspech) aspoň náznak atmosféry. Odhliadnuc od toho je to nenávratná, absurdná a úplne zbytočná strata času.

Dobrovoľná obeť je jednoznačne veľmi zaujímavou a hlavne temnou a neobvyklou sondou do témy kanibalizmu. Najvýraznejším plusom je zhmotnenie myšlienok kanibala a súčasne aj jeho obeti - ako to vnímajú, prečo to tak je, ako sa pri tom cítia, čo ich k tomu vedie. Súčasne je tu aj poskytnutý pohľad človeka, ktorý je tým fascinovaný - študentky, ktorá o nich píše prácu. Tieto tri prvky tvoria skvelý celok, ktorý s použitím retrospektívy zmapuje dráhu oboch priamo zainteresovaných ľudí + študentky, ktorá nám túto dráhu mapovať pomáha. Prevedenie je veľmi nepríjemné a diváka nemôže nechať chladným a neznechuteným - niektorí (ja) budú fascinovaní, iní maximálne zhnusení. Každopádne, ja vyjadrujem hlboké nadšenie.