Tomas_PO

Po uvodnych zaberoch som bol nazhaveny natolko, ze som si povedal, ze tento film stoji za zdvihnutie zadku z postele a vymenu laptopu za velku obrazovku s primeranym zvukom. Musim ale konstatovat mensie sklamanie, ktore zvycajne cloveka dostane najma vtedy, ak je dokument prechvaleny. O to viac ludmi z brandze. Prislo mi to ako jednoducha Grohlova onania nad faktom, ze si kupil Niva. Navyse komercne zostrihana, aby sa na to kuklo co najviac ludi. Ohladom Niva sa clovek okrem toho, ze to je skvely analogovy pult, nic nedozvie. Navyse, koho by uz zaujalo preflaknute a len z povrchu nasnimane "digital killed the analogue store?". Chvalabohu za (aj ked akokeby len vlepenu) dejovu liniu o samotnom Sound Studious, jeho zaciatkami, majitelmi, kapelami, trablami, uspechmi a padmi. Napriek kritike rozhodne nadpriemer - 4/5.

ano, tak toto je zaner! velka vdaka strengymu, ktory mi pomohol objavit guya ritchieho a identicky british black humour.

famozny prud vedomia, pohlad do cloveka, stereotypov, vztahov, ironie, srandy a zivota vobec.

Dlho som nevedel, co si mysliet, film som dokonca raz po polhodinke prestal pozerat a vratil sa k nemu az po cca pol roku. Navyse som cakal temu ala utrpenie po tsunami. Fantazijne megadiviaky mi sem moc nepasovali (mozno aj kvoli strachu, ktory - v spojeni s hudbou a vizualom - vyvolavali) a nepridal tomu ani slzickovy americky zaver. Avsak sila znazornenia sposobu potreby prezitia maleho dievcatka bez matky s labilne vybusnym poloalkoholikom v divocine je tak silna, ze je az desiva.