pijavica

3,0/10 Tak toto je taký strašný úlet, až som sa pri tom (na moje vlastné prekvapenie) celkom bavil. Len škoda niekoľkých hluchých (rozumej "sentimentálnych") miest.

6,0/10 Nenechajte sa zlákať (ako ja) označením kung-fu. Dokopy sa tu bojuje asi tak tri minúty z celého filmu, väčšinu času vypĺňa to, čomu sa dnes hovorí "stealth". A aká je hlavná zápletka? Do buddhistického kláštora prichádza obchodník, opátov dobrý známy, aj so svojou konkubínou a sluhom. Z posledných dvoch sa čoskoro vzkľuje obávané zlodejské duo, ktoré má eminentný záujem o jeden vzácny zvitok. V kláštore sa však nachádza aj miestny generál a policajný veliteľ. A naviac pribudne aj jeden nečakaný (a nezvaný) hosť... . Príbeh má celkom slušné dejové zvraty, kde budete istý čas rozmýšľať, kto na akej strane vlastne stojí.

9,0/10 Jeden z najlepších filmov za minulý rok. Amy (vynikajúca Gina Pareňo) si zarába tým, že sa každý deň vyberie do ulíc a vyzdvihuje od stávkarov tikety pre lotériu jue teng - tá je jedným z najpopulárejších "športov" vo Filipínach, ale má aj jednu chybičku krásy - je ilegálna (a napriek tomu je rozšírená vo všetkých spoločenských vrstvách). A to je v podstate aj celý príbeh. Režisér Jeffrey Jeturian nám ponúka (prostredníctvom roztrasenej digitálnej kamery) exkurziu do filipínských slumov, pričom sa mu podarilo niečo geniálne - zachovať si určitý odstup (od pomerne chúlostivej témy) a ostať pri tom nesmierne ľudský a chápavý.

3,0/10 Životopisná snímka o poľskom hudobníkovi Rysiekovi Riedelovi (čosi ako Jim Morrison) sa pre mňa skončila sklamaním (a vlastne aj začala - má jednu z najtrápnejších úvodných scén, aké som kedy videl). Režisér (alebo scenárista?) sa totiž pokúsil takmer o nemožné - vtesnať do necelej hodiny a trištvrte takmer celý životný príbeh speváka (viac-menej klasika: založenie skupiny - prvé úspechy - drogy - smrť) - a tak sa film roztrieštil na rôzne epizódky, ktoré pri sebe drží len zdanie autobiografie. Zvolený prístup mal dopad aj na určitú povrchnosť snímku (ktorej sa však za daných okolností asi ani nedalo vyhnúť), čo sa snažil zastrieť podporovaním Rysiekovho "kultu osobnosti". Čo ma však na filme irituje najviac, je priamočiare (a naviac hlúpo podané) moralizovanie - už po prvom dialógu som rozmýšľal, či nemám opustíť sálu. Jedinou vecou, čo vôbec stojí za pozornosť, je vynikajúca hudba (vo filme sú vložené aj krátke záznamy z koncertov) - ale to si radšej zožeňte sountrack alebo albumy skupiny Džem, v ktorej Rysiek spieval.

7,0/10 Niežeby som bol (tvrdým) zástancom teórie pravdepodobnosti, ale v tomto prípade to režisér príliš prehnal - tvorbe napätia obetoval snáď všetko (a tak sa pripravte na skutočne podivné náhody a rozhodnutia/činy/myšlienkové pochody postáv), až sa mu to napokon vypomstilo (vďaka tomu sa totiž stal dej príliš predvídateľným - celkom jednoducho sa dá odhadnúť, kedy by mal nastať nejaký ten dejový zvrat). Myslím, že istá dávka uveriteľnosti (t.j. nie úplná!!!) by predsa len tomuto filmu neuškodila. Pozn.: Aj keď sa to z tohto komentáru asi nezdá, jeho rozhovory s Truffautom som čítal.

0,5/10 Pehliadka snáď všetkých hororových klišé, scenár deravejší než pravý ementál, chabé herecké(?) výkony, podivný "zmysel" pre humor a nadsádzku, to všetko by vás malo varovať, aby ste sa tomuto výtvoru vyhli. Pol boda je za úvodné titulky, ktorými som sa nechal zlákať (sú o niečo kvalitnejšie než to, čo za nimi nasleduje).

7,0/10 Skvelá pocta všetkým kung-fu filmom. Režisér sa pohráva snáď so všetkými možnými klišé, servíruje jeden nezmysel za druhým (vrátane -podľa mňa úmyselných - scenáristických lapsusov), a celé to vyvrcholí v záverečnej (avšak trochu pridlhej) scéne, ktorá ide ďaleko za hranice absurdnosti. A to všetko zaodeté do úchvatného vizuálneho kabáta.

7,0/10 Jediný seriál súčasnosti, na ktorý som schopný sa pozerať (a nekrútiť pri tom hlavou).

6,5/10 Je pre mňa záhadou, prečo práve tento film získal hlavnú cenu na MFF Bratislava. Neprišiel mi nijako zvlášť výnimočný (mojim tipom boli Farval Falkenberg a Khadak).

8,5/10 Príbeh(?) o skupinke kamarátov na prahu medzi oficiálnou a skutočnou dospelosťou, popretkávaný trochou poetiky, sa pre mňa stal celuloidovým synonymom nostalgie. Škoda. že napokon nebol medzi nominovanými na Oscara za najlepší zahraničný film (ale keď sa to tak vezme, Amíci by preň asi nemali pochopenie).