Havenohome

To sú zas rozprávky. Podľa tohto filmu bol komunizmus doba, keď sa hrdinovia idealisticky vzopierali ŠtB. Takže zase úplne mimo. Taká slepačia polievka pre dušu. Nie je to také toporné ako napríklad Muzika, či Eštebák, no aj tak je to veľmi naivné až sa musí človek smiať. K tomu aby film fungoval ako dobre šlapúca dráma, mu chýba veľmi veľa motivácií. Postavy si len tak povedia, že niečo idú robiť a vy nechápete, že prečo? Taktiež je to učebnicový príklad nezvládnutia základnej techniky rozprávania SHOW DONT TELL. Všetko je tam vysvetlené v dialógoch, postavy vidíte konať len minimálne, väčšinu filmu sú len obrazy, kde napochodujú postavy pred kameru a rekapitulujú, čo sa udialo. A keď už sa aj niečo deje, tak to vzápätí nejaká postava ešte aj okomentuje. Napríklad matka nervne píše na stroji. Vzápätí dcéra prenesie: "Mami, si nervózna, prečo búchaš do stroja?" Film vám nedá možnosť stotožniť sa so situáciou postáv. Matka napríklad deklamuje ako strašne nenávidí komunizmus, vo filme však nie je ani jedna scéna, kde by ste mohli pochopiť, prečo ho nenávidí, čo je na tej dobe pre ňu také tríznivé, že chce dcéru dotlačiť k emigrácii. Že to bude nuda vám prezradí už prvý záber. Hlavná hrdinka beží kilometer vo veľkom celku na široký objektív, takže nevidíte žiaden chvatný fyzický boj tela ani jeho rýchlosť, len tri minutý sledujete siluetu figury v centre plátna, ktorá ako keby sa ani nehýbala. Taký je celý film, bez jediného režijného nápadu. Nie je to ani žiadny posun v rámci HEČ filmov, čo sa týka zobrazenia telesnosti. Jeden záber na chlpatú bradavku nestačí. Prostredie vrcholového športu je tu zobrazené tak naivne, až sa zdá, že tvorcovia majú o ňom len takú povrchnú predstavu, že počuli len nejaké báchorky a tie spichli do scenára. Niečo podobné ako keď snob Lehotský točí o polepšovni. Kto chce vidieť dobrú športovú drámu z čias komunizmu, nech si pozrie prostrednú poviedku z Taxidermie.

Najlepšie bude, keď to vymenujem. Seriál Žena za pultom bol ideologický obežník, ktorý vám mal potvrdiť, že : 1.) Fúzatá žena so zrasteným obočím je najväčší sexsymbol, ktorý chcú pretiahnuť všetci muži v okolí 2.) Umastení neschopáci s výzorom uchyláka, čo si nevedia kúpiť ani vlašský šalát sú najlepšia partia do vzťahu. 3.) Koktavých a inak postihnutých ľudí treba ľutovať a správať sa k nim ako k menejcenným chudáčikom. 4.) Populárna hudba, móda a filmy v kine zaujímajú len mladých a neskúsených ľudí, ktorí čoskoro zistia, že je to len rozmar dospievania. 5.) Dovolenka v Krkonošiach vždy lepšia ako more, v mori by ste predsa mohli chytiť AIDS! 6.) Štrbavé obézne zatrpknuté dôchodkyne si čoskoro rozchytajú dobre zabezpečení vdovci 7.) Žena je v zásade len bytosť, ktorej úlohou je variť a starať sa o deti alebo o umasteného neschopáka s výzorom uchyláka. 8.) Nikto by nemal mať svoje súkromné myšlienky, aj s intimnosťami by sme sa mali zverovať všechápajúcemu nadriadenému v práci, ktorý vždy pomôže a poradí .................Takto by sa dalo pokračovať do nekonečna pri analýze každej jednej scény. Každá nesie svoj jasný výchovný podtext. Odporúčam pozrieť všetkých dvanásť dielov pekne za sebou, je to dokonalá učebnica normalizačnej hodnotovej abecedy. Je to sci-fi, nonsens, najtríznivejší erotický film všetkých čias, v ktorom sa nesúloží, hypnotické afrodiziakum pre zúfalých zákazníkov pred prázdnotou zývajúcim regálom v sámoške, apoteóza komunistickej strany ako si ju predstavovali najpravovernejší zástancovia Husákovej politiky, do detailu vybrúsená kráľovná žánru komunálna satira, seriál kvôli, ktorému sa Menšík uchlastal k smrti a kvôli ktorému skočil Hrzán z okna.

Keď som prvýkrát čítal, že je to maďarský Tarantino, tak som si pomyslel, že sa niekto zas chce priživiť na mene slávnej značky. Preto som veľa od filmu neočakával, a nakoniec som bol viac než milo prekvapený. Ona to nie je tarantínovka, čo sa týka typu rozprávania, či užitia štýlu. S Tarantina si skôr berie príklad v scénach násilia, ktoré zobrazuje tiež s humorom a s nečakanými pointami. Taktiež by sa našlo aj pár žmurknutí napríklad v podobe rekvizít. Krvavá exploatácia však v Bodzsárovom debute slúži v prvom rade na rámcovanie reflexie krutých historických udalostí na Balkáne. Postava vedúceho záchranky, ktorý sa stavia do role demiurga rozhodujúceho o živote a smrti pacientov, sa dá chápať ako alegória na politiku svetového policajta, ktorý prostredníctvom NATO likviduje vlasť hlavného hrdinu. Film s šikovným scenárom plným svojráznych charakterov má veľmi trpké vyznenie a je známkou toho, že v Maďarsku sa netočia len áčkové artové diela, ale že tam majú aj schopných režisérov, čo vedia natočiť zaujímavú žánrovku so spoločensko-kritickým presahom.

Parádny bandolerismo western plný zvratov a akcie. Prepadávajú sa tu dostavníky, banditov nahradili zbojníci, za nitky poťahuje skorumpovaný záporák a hlavný hrdina musí vykonať očistnú pomstu. Príbeh je veľmi slušne odvyprávaný a navyše je zasadený do metafikčného rámca.

British Sink Cinema šmrncnuté Jarmuschom. Turgoose je fakt herecký talent. Somers town lavíruje medzi drsnosťou britských sociálnych drám a poetičnosťou nezávislej dlhozáberovej čiernobielej kinematografie. Príbeh dvoch outsiderov v Londýne odkrýva mizériu života či už domáceho obyvateľstva alebo emigrantov z východnej Európy bez samoúčelnej snahy byť depresívny. Naopak film zachytáva ich trápenia veľmi triezvo, bez zbytočného dramatizovania a vlastne hovorí, že aj ten mizerný život tesne nad dnom spoločnosti je sem-tam sranda.

Tak počul som už aj také názory, že je to akčný film. Bohužiaľ nie. Je tam jedna akčná scéna - naháňačka aut na snehu v asi šesť-sekundových záberoch na široký objektív. Pôsobí to teda všelijako, len nie akčne. Ak by sme to mali zaradiť do nejakej žánrovej škatuľky, tak to bude najskôr špionážny thriller. No musím povedať, že asi jeden z najnudnejších aké som kedy videl. Problém snímku je, že sa nemastno-neslano drží chronologicky Kuklinského biografie, namiesto toho aby materiál uskúpil do žánrových vzorcov a priniesol zároveň nejakú zaujímavú interpretáciu. Je to dosť patetická, naivne didaktická antisovietska(ruská) agitka plná slzopudného poľského nacionalizmu. Film hovorí, že za všetko mohli len zlí Rusi a Kuklinského vykresľuje ako idealistického bojovníka bez pochýb, ktorý nemal k svojmu konaniu žiadnu pragmatickú motiváciu. Je to jednoducho splošťovanie histórie, ktorého funkciou je súčasnému publiku naklamať, že mali vo svojich dejinách superhrdinov.

Pozeranie tohto filmu sa da prirovnat jedine k muceniu spanielskou cizmou.

Nejedná sa vôbec o typickú kachyňovku. Kachyňa to ostatne len dorežíroval za Valáška a je cítiť, že sa ten scenár dosť líši od autorskej tvorby, ktorú produkoval Procházka s Kachyňom. Kachyňovky takmer vždy končia smutne, nedochádza k žiadnej tragédii, ale od happyendu to má ešte ďalej. Blázniva rodina má naopak slastný happyend nastolujúci ķýženú rovnováhu a pritakáva tak zdravo rodinným hodnotám, čo vôbec nebolo a nie je zvykom v našich kinematografiách. Film sa jasne vymedzuje voči novovlnnému formanovsko-passerovsko-papouškovskému satirickému poňatiu rodiny, ktoré sa neskôr v čase normalizácie dočkalo zdegenerovaných potomkov najznámejšie napríklad v podobe Troškovej slnečnej trilógie a ktoré v českej kinematografii pretrváva vlastne dodnes. Naopak typ filmu ako Naše bláznivá rodina je veľmi unikátny, jedná sa o dielo, ktoré je aj kritické voči inštitúcii rodiny, ale dokáže zároveň zachytiť aj pozitívne hodnoty a hovorí, že život v rodine aj keď je to často peklo, sa stále oplatí. Film tak nadobúda funkciu akú majú naše filmy len veľmi zriedka. Omnoho bližšie našim režisérom je vždy také prehnane satirické, samoúčelne nihilistické, v marazme chrochkajúce si sebabičovanie, kde nemá rodina ani základnú dôstojnosť. Preto pôsobi NBR veľmi osviežujuco. Zo začiatku sa javí film veľmi priemerne a obyčajne, nakoniec sa z neho ale vykuklí slušne inteligentný príbeh, so sympatickými postavami (ano, hovorím o českom filme), a dokonca s politickým podtextom, aký by nikto v rodinnej komédii nečakal. Je to posun oproti kachyňovkám aj čo sa týka výstaby syžetu. NBR má presne ohraničenú vystavbu a hlavná hrdinka má určený cieľ svojho konanie, ktorému sa podriaduje celé rozprávanie bez jedinej zbytočnej odbočky.

Vánoce s Alžbětou sú dôkazom, že aj v českej kinematografii sa točili proceduálne diela. Jan Procházka bol skutočne nedoceniteľný autor a je prekvapujúce ako brilantne dokázal vybudovať tento komorný príbeh. Celý film v podstate sledujeme len každodennú rutinu s množstvom opakujúcich sa detailov, ktorých obmenou sa rekontextualizuje vývoj hlavnej postavy. V naratíve sa tak zračí na jednu stranu Procházkov talent pre odpozorovanie vecí z reality a na drahú stranu jeho majstrovstvo v schopnosti usporiadať ich do napínavej štruktúry.................Müller je vo svojej roli excelentný a s jeho vtipnými hláškami ho bez obáv prirovnám k Borgartovi či Eastwoodovi. Nikdy totižto nemá v dialógu žiadne prvoplánové popisné infomácie, ktoré by inak nevedel scenárista dostať do príbehu, ale ironicky komentuje dianie okolo seba a necháva diváka, aby sám odčítal skrytý podtext..................Film sa trocha stráca v iných Kachyňových hitoch zo šesťdesiatých rokov, no nie je o nič menej politicky kritický voči vtedajšej dobe (hlavný hrdina je ten správny pracant "dole" vymedzujúci sa voči morálne prehnitým nadriadeným, a tiež ostré narážky na modlu komunizmu v podobe robotníka s lopatou, ktorý ide z raňajok rovno na obed) a štylisticky je spiatý s vtedajšími modernými trendmi (narušovanie kontinuálneho časopriestoru užitím poskočného strihu a časových elíps).

Tento seriál je dôkazom jednej jedinej veci. Ani "dramatická elita" ako Prušinovský, Krobot atď nedokážu v ČR stvoriť niečo, čoho pozeranie by nespôsobovalo aspoň základné utrpenie. Je absolútny nonsens porovnávať toto dielo s niečim zo zahraničia. Dobre urobené seriály zo zahraničia sú dobré preto, lebo reflektuju najnovšie trendy v spoločnosti, sú dravé, vždy minimálne o krok pred divákom, neboja sa zobrazovať najbolestivejšie spoločenské témy, sú štylisticky a naratívne bohaté. Štvrtá hviezda je naopak len komunálna satira, ktorá má omnoho bližšie k normalizačnej Žene za pultom. Áno, je to smutné, ale elita z Dejvického divadla nie je skutočne schopná povzniesť sa a urobiť niečo, čo by nebolo tak bolestne provinčné a trápne. Nefunguje ani argument o zámernosti trápneho humoru. Je to, ako keby ste povedali svojej žene, že je tlstá, a keby sa potom vaša žena rozplakala, tak by ste dodali, že ste to mysleli ako srandu. Hahaha! To je ale zábava, až sa plieskam po kolenách................... Nie je možné akceptovať ani porovnania s britským humorom, ktorý sa naopak pojí s pojmami ako krutý, či inteligentný. Štvrtá hviezda je len lenivý, chlácholivý český guláš plný chcípakov, ktorí je populárny len preto, lebo láskavo klame miestnym chcípakom, že ich trápny život v ospalom hotelíku menom Česká republika je vlastne sranda.