Themyth

Pamätám si to ako keby to bolo včera. Bola jeseň 1989, zamatová pomaly klopala na dvere a ja som sa zakaždým tešil na nový diel seriálu Peter Strohm. Vysielali ho na stanici ORF. Pre mňa to bol v tej dobe jediný kontakt z mnohými filmami a seriálmi, ku ktorým by som sa nedostal. Mám pre neho slabosť.

Všadeprítomný magický náboj, prekrásna zasnežená Fínska krajina a uhrančivý pohľad nádhernej Mirjami Kuosmanen. Od filmu som nevedel odtrhnúť oči.

Príbeh o Zorrovi v juhoamerickej produkcii. Je to natočené v štýle a rozsahu telenovely. Utekajme kade ľahšie....!!!!!

Som si vedomý faktu, že sa nejedná o dokonalý film. Richardovi Brooksovi bez akýchkoľvek zbytočných výčitiek natáčanie scén s výbuchmi proste nejde. Buď je z toho niekoľko minút chaosu, až sme radi že to máme za sebou, alebo detinsky natočených niekoľko kameňov padajúcich dolu, až sa na prekvapenie o chvíľu dozvieme, že šlo vlastne o obrovské kusy skál. Druhým vážnym nedostatkom je konečné rozuzlenie, ktoré je síce emocionálne veľmi silné, ale zároveň prichádzame na to že tie desiatky mŕtvol, ktoré štyri hlavné postavy nechajú počas filmu za sebou bolo zbytočných. To ale počas celého deja oni nemohli vedieť. Ako správny profesionáli chceli splniť svoju úlohu, samozrejme za slušnú odmenu. Aj napriek týmto nedostatkom prižmurujem oči a dávam plných päť. Jedná sa totiž o veľkú klasiku žánru a môžem u tohoto filmu s kľudným svedomím použiť to hrejivé pomenovanie, ktoré tak príjemne šteklí bránicu : Kultový film.

Spústa negatívnych recenzií na tento film ma až zaskočila. Žeby bol až taký zlý ? Dokonca môj kamarát Thornhill mu udelil na CSFD 2 hviezdičky. Film som už videl. A veru že dva kusy mu udeľujem nakoniec aj ja. George Clooney produkoval, napísal scenár a aj si sám odrežíroval jednu veľkú, vlečúcu sa nudu. Zaujímavé je, že je miestami až patrné ako sa niekedy snaží vyhnúť klišé filmových príbehov. Napr. medzi Mattom Damonom a Cate Blanchet nevznikne hlbší vzťah, aj keď to k tomu celý čas speje. Pritom Clooneymu uniká zmysel pre zaujímavý dej ako voda pomedzi prsty. Až som prekvapený že si to neuvedomoval. Látka na zaujímavý dej by tu bola. A založené to bolo na skutočných udalostiach. Pseudoakčné scény pozliepané k sebe riedkou maltou unylých 5 až 10 minútových rozhovorov, to je dosť aj na vola, ako sa ľudovo hovorí. Potrebovalo by to rozhúpať. Dať do jednej z hlavných úloh Boba Ballabana, ktorý vyzerá tak na 90, to tiež nebol dobrý nápad. Robí dej ešte viac únavným. Ja osobne som pri filme viac krát zaspal. Aspoň že to funguje ako účinné anestetikum. Aspoň na záver z toho mohla byť zaujímavá situácia. Schyľovalo sa ku konfrontácii s prichádzajúcimi Rusákmi. Nakoniec ani z toho nebolo nič. Džordžík, tentokrát ti to proste nevyšlo.

Story by nebola zla, je to dost sikovne vymysleny pribeh. Skoda, ze film degraduje na nizsiu kvalitativnu uroven viacero zbytocnych Flaws. Je to taky typicky Azijsky mis mas, no s niektorymi scenkami, ktore su na hranici parodie to fakt prehnali. Mohlo to byt realistickejsie a naozaj by to pomohlo. Dalsie minus pre mna predstavovala scenka, kedy sa hlavny hrdina Takamaru motivoval na rozhodujucu pomstu. Pri disko hudobnom podmaze zacal tancovat v style Horucky sobotnajsej noci. S ohladom na vznik filmu boli jeho tvorcovia asi pod vplyvom tohoto snimku a nezmyselne tam zaradili tento prvok. Aj ked iba nejakych 30 sekund, ale aj tak je to nepochopitelne. Apropo hudba. Najvacsi Flaw filmu. Zaradit do historickeho bojoveho akcneho filmu hudbu akokeby vystrihnutu z plytkeho porno filmu ranych 80tych rokov, to je fakt sila aj na mna. Skoda. Takto je to iba na 3.

Majstrovský príbeh režiséra Kon Ichikawu, a zároveň asi jeho najlepší. Prvých 30 minút som si myslel že pôjde o jeden z mnohých remeselne šikovne vypracovaných vojnových príbehov. Som rád že som sa veľmi mýlil. Centrálnou postavou príbehu je vojak Japonskej armády Mizušima, bojujúci v Barme. Po jednom útoku ho zachráni budhistický mních, vylieči ho a stane sa taktiež mníchom. Putuje vojnou poznačenou krajinou a pozerá sa na dôsledky vojny. A tu sa dostávame k centrálnej myšlienke filmu. Vidí to všetko už nie z pohľadu vojaka, ale osoby duchovne a mentálne žijúcej na opačnom protipóle. Celým filmom sa prelínajú melódie z Mizušimovho obľúbeného hudobného nástroja - harfy a táto magická hudba dodáva filmu nevšedný poetický ráz. Práve zvuk harfy je dôvod prečo ho jeho spolubojovníci a kamaráti dokázali na konci vojny nájsť. On sa však už vrátiť s nimi nemohol. Po zhliadnutí filmu som si doslova a do písmena kľakol na kolená a poklonil sa. Masterpiece.

Na margo predchádzajúceho komentu musím nutne spomenút, že tento album nepovažujem vôbec za najlepší na svete, ale geniálny rozhodne je. Rukopis Johna Calea sa nezmazateľne zapísal pod prvé dva majstrštyky Velvetou, ktoré disponujú neskutočnou kvalitou : Banánový album s Nico a White light white heat, pojednávajúci hlavne o drogách. Po jeho odchode pre mňa stratili akoby vnútorný esprit a po duete dvoch hlavných hudobných mozgov kapely : Reeda a Calea to bolo už viac menej iba na Reedovi, aby to ťahal ďalej. Pre mňa osobne už stratili svoje kúzlo a všetko nasvedčovalo tomu, že na sólovej dráhe bude ťahať za dlhší koniec Cale a za kratší Reed. To sa ale na moje prekvapenie vôbec nestalo a ich sólová dráha bola vskutku vyrovnaná. Obaja hudobný géniovia ju majú dodnes impozantnú. Nezhody medzi oboma aktérmi boli dôvodom ich rozkolu začiatkom siedmej dekády minulého storočia. Opäť sa stretli až na pohrebe ich spoločného priateľa Andyho Warhola v roku 1987. Ten bol ešte v rannej ére Velvet Undeground nielen ich manažérom a dizajnérom, ale hlavne ich mentorom a radcom. Jeho smrť ich dala znovu dokopy a dohodli si stretnutie. Pomaly v kľude začali kompilovať materiál na album ktorý rozpráva životný príbeh Warhola. Ich talenty sa prejavili naplno a v roku 1990 vyšiel nádherný konceptuálny, hudobne aj textovo dokonale prepracovaný album, ktorý si okamžite získal srdcia priaznivcov. Na albume si dali obaja záležať. Škoda že ich kooperácia bola iba jednorázová. Ako by vyzerali ich ďalšie albumy, môžeme iba hádať. Lou Reed prednedávnom odišiel do rockového neba a nechal tu parťáka samého. Na albume je viac krát spomenutá aj Czechoslovakia. Andy bol náš rodák a môžeme byť na to hrdý.

Honoré Daumier bol Francúzsky maliar, karikaturista a sochár žijúci v 19 storočí. Bol známy svojimi kreslenými výjavmi zo života ľudí, v ktorých kritizoval sociálnu a politickú situáciu v tej dobe. V roku 1989 dostal hudobník Paul Mccartney ideu vytvoriť z jeho kresieb niekoľko krátkych príbehov a pre každý samostatne skomponovať hudbu. Vzniklo tak ojedinelé originálne dielo rozdelené na 5 častí. Púta svojou vizuálno - hudobnou magickou atmosférou. Film mal premiéru v roku 1992.

Pri naháňačke, keď sa Angelinu pokúšali dolapiť jej kolegovia zo CIA a ona skákala z jednej strechy nákladiaku , ktorý fičal po ceste na druhú strechu, som musel veľmi silno prižmúriť svoje oči, zaťať zuby a premôcť sa, aby som bol vôbec schopný dopozerať to do konca. Po týchto kúskoch, ktoré by neprežil ani Jackie Chan keby bol vyrobený z gumy si odkráčala k nejakej pristavenej motorke, akoby nič. Takýchto abnormalít je tu niekoľko. Veľkým záporom pre tento akčák je aj dejové klišé, ktoré napriek tomu že sa nás silou mocou pokúša niečím prekvapiť, nakoniec neprekvapí asi ničím. Všetko tu už niekedy v minulosti bolo. Angelina Jolie je veľmi kvalitná herečka. Presvedčil som sa o tom po zhliadnutí filmu GIA, kde stvárnila svetoznámu modelku závislú na drogách a ja som som z jej hereckého koncertu nevedel strhnúť oči. Toto akčné (asi) áčko jej prirodzene priestor na ukážku jej hereckých kvalít neposkytuje. Musím ale uznať že jej tie všetky prevleky a zmeny farby vlasov seknú. A to hovorím napriek faktu, že mi ona ako žena fyzickou krásou nikdy príliš neimponovala. Summa sumárum, od dvoch hviezdičiek Salt delí akčná dynamika od začiatku do konca. Dej má strhujúcu atmosféru a to je asi jeho naväčšie plus. Takže opäť prižmurujem svoje modré, od pozerania filmov trochu zakrvavené očká a dávam tri hviezdy. Pre mňa 55 %.