dragoliz

Život plynie presne ako Boyhood. Pomaly sa vlečie, ale neustále nás pritom unáša divokým prúdom ďalej a ďalej. Neexistujú v ňom skoky "o päť rokov neskôr", nevraciame sa o "tri roky predtým", neprežívame expozície a klimaxy, proste kráčame v ústrety istej smrti. Neprestajne vzhliadame k budúcnosti, čakáme na "míľniky", ku ktorým by sme sa mohli prichytiť, lenže tie nikdy neprichádzajú. Vidíme ich až spätne, keď sú už nenávratne za nami. Preto žime teraz, lebo teraz je len v tomto okamihu a už viac nebude. A snažme sa aj z tých najobyčajnejších chvíľok a situácií spraviť míľniky, na ktoré budeme môcť spätne s úsmevom hľadieť. :)

Gympl je film, ktorý ma udivuje už desať rokov a aj po jeho nespočetných zhliadnutiach ma stále privádza k úžasu. Je totiž priveľmi trefný a adresný, aby nie. Dokázal veľmi presne a zblízka "sondovať" do života jednej generácie, ktorej som súčasťou, a pravdepodobne preto má pre mňa takú hodnotu. Je to zvláštne, ale nepredpokladám, že niečo povie ďalšej generácii teraz vyrastajúcich deciek - Gympl sa skutočne dotýkal tej cool (sub)kultúry vtedy mladých (street, graffiti, old school rap, underground a neumierniteľná rebélia), ktorá je už, zdá sa mi, celkom preč, *fňuk. A o tom to celé je. Gympl svojím nosným námetom vierohodne, a tak ako ešte žiadny domáci film pred ním, skoro až dokumentaristicky spracováva fenomén graffiti, velebí ho a s rešpektom naň nahliada. Kritizuje situáciu v dnešnej spoločnosti a otvorene hovorí o problémoch školstva a rodiny. Súbežne však tlačí na povrch aj ďalšie témy, tentokrát (asi) večné - problémy dospievania, lásky, mladíckej rebélie a odporu voči rodičom. Popri tom všetkom prekvapivo citlivo píše a glorifikuje poetickosť noci. Všetko toto je podané veľmi príjemne, otvorene a narovinu, s horko-sladkým nádychom, karikatúrne vykreslenými postavičkami, super ceckami a hlavne - nadpozemsky geniálnym hudobným sprievodom, ktorý s filmom dokonale splynul a jeho atmosféru odpálil na mesiac. Gympl je chválospevom na mladých, zároveň ich baladou, pre mňa klenotom medzi (nielen) českými filmami a mojou filmovou hymnou (môže niečo také byť?). Od Vorla toho chcem vidieť viac!

Nebude hriechom, ak prezradím, že Tarantino absolútne zvalcoval všetky divácke očakávania a narušil každý jeden vo filme (s poriadnou dávkou sarkazmu) prezentovaný archetyp. Obrátil naruby všetko, čo sa dalo, a pritom opäť dokázal vytvoriť konzistentné, plným dojmom pôsobiace dielo. A že to nemohlo byť ľahké, keď to na nás predtým už sedemkrát skúsil. Ak ale existuje sloboda, musí to byť spôsob, akým Quentin tvorí. Tento režisér, tak, ako žiadny iný, dokáže povedať čokoľvek chce a svojrázne si pritom ukočírovať tempo. Ako to teda môže skončiť? Dlho bublajúci hrniec medzi ôsmymi hlavnými predstaviteľmi jednoducho a neodvratne vybuchne. Osem hrozných je preto skvelým dielom, pri ktorého sledovaní sa vám v hlave vyrojí hŕba otáznikov. Čo je ešte lepšie, na všetky vám sám film s notoricky známym tarantinovským vtipom a ľahkosťou odpovie a sám poslúži ako ukážka toho, čo je dokonalá filmová zábava. Krásne to ale tiež napísala a kus pravdy má užívateľka kiddo. :D