balcazar

Malo to až priveľa trhlín, ktoré napokon nemôžem prehliadnuť, aby som dal vyššie hodnotenie. Nevadilo mi, že trojka stavila dlhé minúty skôr na rodinno-vzťahovú tému, než na akčnú, na postavy som si z predošlých dvoch dielov zvykol. Aj námet vyzeral byť fajn, smrť Lenor bola logická, keďže po predošlých dvoch dieloch musíte priniesť nejakú pecku, aby ste zaujali. Neeson tradične kvalitný, ale... Špeciálne efekty pri naháňačkách a zabíjačkách vyzerali skôr komicky, polícia pripomínala trápny komparz, ktorý keby nebol vo filme, ani by som si to poriadne nevšimol. Hlavne Whitakerov nevyužitý potenciál v pozícii policajta, kde je ako doma, bil do očí. A chýbala tomu veľkoleposť z jednotky, prešpekulovanosť mafie, ktorú krok po kroku Bryan Mills rozoberal a likvidoval. Mne netreba veľa pri akčných filmoch, no keď niečo príliš bije do očí, ťažko sa dvíha hodnotenie.

Keď je niečo, prečo sa oplatí pozrieť si dvojku, je to Markov (McGregor) speech o "Choose life", ktorý bude pre mňa jeden z najlepších a nezabudnuteľných speechov vo filme a v ktorom sa zlomil dej filmu. Dvojka Trainspottingu je hybrid - vola pokračovaním prvej časti, ale sa zároveň vo viacerých myšlienkach tvárila, že to chce hrať aj na úplne nový film. Mňa to bavilo, vyžívam sa v scénach, keď sa nálada hercov zmení v priebehu sekundy a z pokojného človeka je vybuchujúca sopka, čoho som sa v Trainspottingu dočkal, hoci by som týchto hraničných situácií prijal v tomto filme ešte viac. Na záver vyzdvihnem parádne herecké výkony, z ktorých ma na totálku dostal Ewen Bremner ako Spud.

Nemôžem súhlasiť s tým, že dvojka je lepšia ako jednotka. V jednotke John Wick zabíjal, lebo bol zničený na dne, zatiaľ čo v dvojke zabíjal, lebo musel. Nepopieram, že dvojka priniesla lepšie efekty, no ja stále budem klásť dôraz na príbeh a myšlienku, ktoré boli neporovnateľne kvalitnejšie v prvej časti. Stále to bola kvalitná podívaná, no v porovnaní s prvou časťou, ktorému sa nevyhneme, dvojka nestačila.

Kvalitná psychologická sonda priamo do vnútra zničeného človeka. Pochmúrna tam bolo toľko, že už som sa bál, aby to tvorcovia neprehnali, aj úvodné zaľúbené scény boli spracované skôr melancholicky (alebo málo výrazne?) ako živo a vášnivo. Dvojica Jodie Foster - Terrence Howard to rozbehla naozaj slušne a parádne si raz hádzala horúci zemiak, druhýkrát spolupracovala. Dosť mi to pripomínalo Voľný pád s Michaelom Douglasom, ktorý taktiež zobrazil na prvý pohľad iracionálne, na druhej strane vlastne pochopiteľné správanie. K piatej hviezde chýbalo ešte viac sa pošparchať v trpiacej postave, jej hlave a myšlienkach, ktoré ju naháňali na každom kroku.

Prvé slová, ktoré mi po Spotlighte napadli, boli, že to je jeden poctivo spracovaný film, do ktorého sa herci vložili a snažili sa ho zobraziť verne, no bez preháňania. Na druhej strane si sám sebe kladiem jednu básnickú otázku. A síce film spracováva neskutočne vážnu tému, či by do jej spracovania nemal pridať trocha šťavy. Nevravím o preháňaní a vymýšľaní si faktov, ale o väčšej gradácii (áno, viem, samotný stúpajúci počet zneužívajúcich kňazov by mi mal stačiť, ale nestačí) pri zobrazení výpovedí a spomienok zneužitých svedkov konkrétnymi scénami (zneužitie maloletých). Jednoducho to chcelo šplechnúť ešte viac kontroverzie (ktorej bol tento prípad prešpikovaný skrz na skrz) divákovi a možno aj cirkvi, že spracovávame sakra vážnu tému, ktorá by nemala skončiť len pri pozretí tohto filmu, ale má skončiť ako výstraha a nezabudnuteľný hnus.

Príbeh sa nádherne a zrozumiteľne preklopil o 180 stupňov a stala sa z toho parádna psycharina. Okrem zápletky musím oceniť herecké výkony, k Rooney Mara pociťujete všetky možné emócie a pocity, Judeho Lawa ľutujeta aj pochybujete o ňom a Catherine Zeta-Jones vám je nesympatická, až ju nenávidíte. Lesbický románik Emily so psychiatričkou mi na prvý pohľad prišlo dosť od veci, ale dokázal som to prekusnúť a napriek tomu ma film dostal tak veľmi, že som o ňom hodnú chvíľu rozmýšľal, hoci jeho linka bola nakoniec jasná a zrozumiteľná. Kvalitka.

Čo si budeme klamať, Denzel to ako borec, ktorý za sebou necháva mŕtvych a za výbuchmi sa ani neobzrie, jednoducho vie. Trochu mi v tomto prípade vadil kočkopes, ktorý nie je ľahké spraviť za dve hodiny a ktorý v ideálnom prípade prinesie parádny kontrast. To znamená pokojnú rovinu v prvej časti, keď si ochranca-alkoholik tvorí vzťah s dieťaťom, a akčnú v druhej, v ktorej zabíja jedna radosť a (mimochodom) dej sa parádne rozuzlováva. Práve prvá časť mohla byť výraznejšia, prešlo to až príliš rýchlo a nemal som ten pocit, že z toho, čo som videl, sa môže vykľuť situácia, že Creasy kvôli dieťaťu vyzabíja polovicu Mexika. Chcelo to pohrať sa so vzťahom a priniesť ešte výraznejšie momenty (hoci trénovanie plávania bolo skvelé).

Dej plynie naozaj príjemne a sviežo, rozprávanie Nicolasa Cagea tomu dodáva šmrnc. Niečo tomu akoby chýbalo, niečo akčné, ešte viac mafiánske...

Jednotku som videl pred dvomi rokmi a nemám ju úplne zarytú v pamäti, viem však, že to pre mňa bola pecka. Dvojka je slabšia, dlho sa venuje vysvetleniu situácie, občas v krimi téme až zabíja čas a divák príliš dlho čaká na to, čo proste od tohto filmu očakáva: veľké tempo a triky, ktoré posúvajú dej a ktoré mi spôsobia mindfuck.

U mňa je postupnosť opačná, najskôr som videl Aj dvaja sú rodina, až potom Sambu. Sambe niečo chýba. Nie je taká uvoľnená, plynie síce pekne, ale v prvom prípade bola škála emócií neskutočne široká. Asi mi aj trochu vadila Charlotte Gainsbourg, na môj vkus až príliš kŕčovitá. Tým nejdem film zbytočne negativizovať, tých 5% by som k hodnoteniu na csfd prihodil.