Marius

Príjemne natočený príbeh o manželskom bočáku braný z veľkého nadhľadu. Nenudil som sa ani na chvíľu hlavne vďaka pitoreskným postavám zo susedstva. Horšie je, že pán režisér toho asi veľa o Japoncoch nevie, ale to je pochopiteľné pretože táto krajina sa prakticky svetu otvára viac až za posledných tridsať rokov. Celkovo vzaté Rodinný krb nie je nič svetoborné ale za nostalgickú atmosféru, výborných hercov a nadhľad dávam 7/10

Rok 1572, Paríž. Kráľova sestra Margaret de Valois si berie Henryho de Navarre a bývalá regentka kráľovstva a matka s veľkým vplyvom na syna Katarína Medici si mne ruky ako dokázala prostredníctvom neveľmi obľúbenej dcéry vyženiť náboženský mier pre Francúzsko. Netuší, že svadobné zvony sú umieráčikom pre kráľovský rod Valoisovcov, panujúci vo Francúzsku od roku 1328, a že Paríž sa čoskoro bude kúpať v krvi hugenotov. Pre päťhviezdičkové hodnotenie Kráľovnej Margot hovorí snáď všetko. Výprava je opulentná, dej strhujúci, herci do jedného brilantní. Nad všetkými však vyčnieva Isabelle Adjani, ktorá nám naservíruje bleskurýchlu premenu od nymfomanky posadnutej „spávaním s katolíkmi“, k žene uchovávajúcej ľudskosť a súcit uprostred pekla Bartolomejskej noci a za každú cenu chrániacej svojho nemilovaného manžela pred bratmi a matkou. Napriek tomu jej tú premenu budete žrať aj s navijakom a podobne sebaistý dramatický herecký výkon je treba v európskej kinematografii posledných dvoch dekád hľadať (snáď Monica Bellucci v Malene). Problém však je, že film trochu kašle na diváka neznalého dejín Francúzska, neškodilo by trochu osvetliť kde leží Navarra, Anjou a ďalšie územia, podľa ktorých pairi a iní šľachtici dostávali ony dodatky „de“ za mená. Takisto je trochu divné že k sestre kráľa nie je problém sa dostať priamo z ulice. Popkornový divák bude mať mierny guláš v postavách, ich motiváciách. Celkovo mi dej, akokoľvek zaujímavý pripadá dosť nekoherentný, preto dávam pred opakovaným pozretím prípravné štyri hviezdy, avšak 9/10, s povzdychom, že takto nejak by som chcel vidieť sfilmovaných Druonových Prekliatych kráľov. Pre tých čo by snáď nevedeli, Henry a Margaret nakoniec v roku 1589 zasadli na trón Francúzska, v roku 1599 však bol ich sobáš anulovaný, Henry sa oženil s Máriou de Medici a Margot, do smrti titulárna kráľovná Francúzska umrela v roku 1615 čím vo Francúzsku končí rod Valois a začína vládnuť rod Bourbonovcov.

Že Lina s Nagou zdemolujú nejaké mesto, vyžerú pár krčiem a pobijú sa, to som akosi čakal...ale to fantasy BDSM a fashion mecha fantasy anime som nečakal ani náhodou. 9/10

Johann Gottlieb Fichte povedal, že každý človek si vyberá takú filozofiu, ktorá mu vyhovuje. Tento subjektívny idealizmus by sme mohli vztiahnuť práve na reakcie ľudí na Fontánu. Jedni v nej budú vidieť mystično, transcendenciu, popretie nesmrteľnosti a zobrazenie lásky ako zmyslu života, my ostatní si povzdychneme „ach, zas niekto objavil teplú vodu.“ . I keď treba povedať, že to objavovanie je audiovizuálne (temer) dokonalé. V prvom rade , naše západné myslenie založené na chápaní života ako niečoho čo je pre človeka samozrejmosťou akosi nechce chápať, že pokiaľ neexistuje smrť bez života, nemôže existovať ani život bez smrti (samotným pojmom smrť sa predsa definuje koniec toho, čomu hovoríme život). Nuž a s otázkou nesmrteľnosti sa Aronofsky pobil síce štýlovo, ale štýlom zakrýva jednoduchosť a zrejmosť výsledku tohto zápasu. Jediné čo mi na forme Fontány vadilo boli na môj vkus prikrátke zábery zhruba v prvej polovici filmu, najmä keď strih záber utne predtým než stačí vygradovať. Inak mi dominantný pohyb kamery po horizontálach a vertikálach dával skutočne dojem čohosi neobvyklého; zelená farba yucatánskeho pralesa výborne kontrastuje so zlatou Shibalby i obyčajnosťou reality (pokiaľ teda za realitu ustanovíme rok 2000). Bohužiaľ v snahe urobiť film prehľadnejší a sofistikovanejší sa príliš sústreďuje na opakovanie jednotlivých vokajškom podobných a vnútorne spätých symbolov a tým nabúrava dojem filmu pre „vyspelejšie“ publikum, schopné dekódovať i rafinovanejšie resp. v rámci diela menej frekventované symboly.Táto „prešpekulovanosť“ v konečnom výsledku zráža môj celkový dojem smerom k tak trochu kalkulu so snahou osloviť väčší okruh divákov. Záverečné časti filmu prakticky akurát spomalene kopírujú guľometný strih záverečných scén Requiem či pytagorejskú posadnutosť hľadaním podstaty sveta ako čísla v závere Pi; či je takáto forma syntézy troch línií vhodná pre meditačný film ostáva na posúdení diváka. Fontána je nepochybne audiovizuálne výnimočný počin, avšak od režiséra ktorý ma v Requiem donútil k totálnej fyzickej nevoľnosti skrz vnímanie „obyčajného“ filmu som čakal omnoho väčšie dosahy a presahy. Tento film totiž žiadne transcendentno ako niečo, čo nie je možné uchopiť rozumom, neobsahuje. 9/10

V čase stepujúcich a čoskoro i surfujúcich animovaných samozrejme „cool“ tučniakov, rozprávajúcich autíčiek či buddy zvieratiek kradnúcich za plotom žrádlo pôsobí Arthur dosť obyčajne a neoriginálne, avšak svojím spôsobom je pre mňa medzi CGI produkciou posledných rokov kráľom. Nielen preto, že sa ho zhostil Luc Besson, ale i preto, že z neho dýcha nostalgia prvých CGI animákov ako napr. MravecZ, kde sa kládol dôraz nielen na grafiku ale i na prekreslenie charakterov postáv a v rámci možností detského (?) filmu i ich vývoj. Film je rozdelený na hranú a animovanú časť. Hrané časti sú pomerne slušné, otázka je či prehrávanie niektorých postáv bolo potrebné a nie je len podceňovaním intelektu detí. Akonáhle nás však Besson vovedie do ríše Minimojov začína jedna úžasná jazda plná gagov, citácií filmov a nie-až-tak-detského humoru. Zaujímavé je, že väčšinu z ingrediencií je síce možné vidieť i v iných animákoch, bessonova recyklácia týchto nápadov je však tak odzbrojujúca a vtipná, že sa budete baviť i s vedomím, že ste to už niekde videli. To že film funguje, je najmä vďaka tomu, že akokoľvek bizarne Minimojovia vyzerajú, samotné vykreslenie charakteru postáv pôsobí úplne prirodzene a samy postavy sú na fantasy štylizáciu príbehu vlastne povahovo až príliš obyčajné. Divák tak nemá problém zžiť sa s nimi a intenzívnejšie príbeh prežívať. V konečnom dôsledku hodnotím Arthur and the Minimoys ako animák, ktorý nedegraduje diváka na konzumenta, je prirodzene milý a inteligentný a zabavia sa na ňom všetky generácie. Hrané časti 7/10, animované 9/10 , celkovo 8/10.

Tsubasa Chronicles má „našlápnuto“ stať sa podobným anime mega-opusom ako sú Dragonballs, Ranma ½ či InuYasha. Je to presne také anime, aké na trhu chýba odkedy sa prestali točiť ostatné kapitoly poslednej mangy Rumiko Takahashi. Prakticky seriál z hľadiska štruktúry narácie zvolil formu „zbieračky“ – podobne ako sa v InuYashovi zbierali úlomky Shikon no tama a v Dragonballe guličky, sa tu zbierajú pierka predstavujúce spomienky princeznej Sakury. Rovnako šťastné je z pohľadu obchodu žánrové zameranie na romanticko dobrodružný hybrid medzi fantasy a science fiction, čo zabezpečuje veľmi široké publikum. Hoci grafiku CLAMP kvitujem skôr pre seriály komediálneho žánru ako XXXHolic a preto ma poriadne zaskočila akási natiahnutá štylizácia postáv, veľmi rýchlo sa na ňu dá zvyknúť najmä vďaka šikovnej réžii Koichi Mashima. Tento pán má na svedomí pecky ako Noir, hack//sign či Madlax a podobne ako v predchádzajúcich seriáloch delí čas seriálu vyvážene medzi profilovanie postáv a vlastný príbeh. Ten začína veľmi dynamicky a skutočne si nepamätám prvý diel (snáď s výnimkou Noiru a Madlax), ktorý by ma tak navnadil na sledovanie nejakého seriálu. Moje prvé dojmy totiž sľubovali že sme sa dočkali anime ságy rozmerov Star Wars. Potom však prišlo vytriezvenie v podobe „zbieračky“, ktorá je v anime pomerne ohratá a dosť často slúži na to, aby štúdiá dojili kravu kým dáva mliečko, ale hlavne nech je to čo najdlhšie (Pokémon, Megaman). Ibaže i keď si dámy z CLAMPu môžu nechať o schopnostiach Rumiko Takahashi vetviť a variovať svoje príbehy tak, aby boli neustále zaujímavé, len snívať, majú v zálohe pána Mashima, ktorý by podľa mňa urobil „jazdu“ aj z Teletubbies, a pani Kajiura, ktorá by asi zložila operu aj z búchania po konzervách. A keď sa títo dvaja zídu, vznikne vždy nadpriemerné anime, kde jeden poskytne svoj cit pre obraz a postavy a druhá svojho hudobného génia. Nuž a i keď sa ďalšie rozvíjanie príbehu v štýle Star wars deje len v náznakoch (ale nádej umiera posledná), CLAMPky prišli s pomerne rýchlymi striedaniami svetov, v ktorých sa jednotlivé pierka nachádzajú. Takisto zabezpečili celkom zaujímavé charaktery. Hlavné postavy Syaoran a Sakura až tak príťažlivé nie sú, zato bishounen čarodejník Fye (predstavte si Ivanka z Mrázika so strapatým manga účesom v ruskom kožušinovom kabáte s kapucňou) a jeho „kamarát“(hmm...možno i viac ;-) ) hrdý samuraj Kurogane sú postavy, ktoré majú potenciál na jednej strane diváka baviť a na druhej sledovať ich vývoj a vzťah k ostatným členom „výpravy“. Partiu dopĺňa pokémonoidný „shiroi manju“ Mokona, na ktorého si časom i napriek jeho infantilite zvyknete. Z opodiaľ ich sledujú vodcovia nepriateľského impéria a tiež „dimensional witch“ Yuuko známa tiež z iného CLAMP projektu – XXXHolic. Tvorcovia sa výborne hrajú s narážkami na iné anime; keď si všimnete ako sú postavy lovcov Oni oblečené a ako bojujú v Outo sekai a máte za sebou eposy Rumiko Takahashi, budete sa veľmi dobre baviť. Spomínať to, že OST je geniálny je ako objaviť teplú vodu; i keď na prvý posluch pôsobí na Yuki trochu „uťápnuto“, do seriálu je zakomponovaný výborne. Mashimo opäť boduje výbornou montážou scén a Kajiurinej hudby; tentokrát spojil akčné bojové scény s pop- slaďákom Yukinho projektu Fiction Yunction Kaori a výsledkom je opäť dynamická a pritom veľmi emotívna scéna. Skrátka a dobre, ak máte radi siahodlhé seriály s dobre napísanými postavami tak ako ja, je Tsubasa Chronicles tou správnou voľbou, 8/10 je len preto, že scenáristicky to nemá zatiaľ taký šmrnc ako by sa žiadalo.Update 3.5.2007 Druhá séria je menej vyrovnaná a i keď nahliadneme do minulosti jednej z postáv ktoré dosiaľ nemali toľko priestoru, príliš vidno že seriál vzal do ruky menej skúsený režisér a s Mashimom len konzultoval. Takto sú tu snahy o napodobenie Mashimovho štýlu mixovania deja s pesničkami, bohužiaľ nie veľmi nápadito. Nuž a ani songy sa (sorry, Yuki) nevyrovnajú pôvodnému cajdáku Tsubasa. Ostávam však pri pôvodnom hodnotení a teším sa na avizovanú tretiu sériu.

Billy Elliot pre popkorňákov; pre ostatných veľmi príjemná nevulgárna komédia, ťažiaca z kultúrnych rozdielov babylonizovaného Londýna. Najvtipnejšie na celom filme sú súboje generácií a odstraňovanie predsudkov rodičov (špeciálne matky sú poriadni "mimoni"). Myslím, že všetkým hercom role výborne "padli" a i keď réžia nie je prvotriedna, pár vydarených okamihov sa nájde. Problémom ostáva trochu prestrelená stopáž, nebyť jej, idem možno i vyššie, lebo takýchto pohodových filmov je ako šafranu.8/10

Neskutočná býkovina, robiaca si srandu snáď zo všetkých hororov rokov osemdesiatych a i z 80´s samotných. Žáner horror veľmi nevyhľadávam, ale Chuckyho nevesta je skôr poriadne čierna komédia, hrajúca sa s klišé žánru definovanými v slávnych sériach osemdesiatych rokov. Pritom film ani sám seba neberie vážne a tak neostáva nič iné len sa kráľovsky baviť s týmito gumenými monštrami. 8/10

Ako tu už mnohí napísali, typológia hrdinov vskutku skvelá a „indie“. Veľmi rýchlo si k nim vytvoríte vzťah, otca som mal chuť umlátiť jeho deväťkrokovou príručkou a s dedom pošňupať čo-to sniežiku a pokecať. Bohužiaľ tento „nezávislý“ film je nezávislým len naoko. V podstate je to klasická šablóna rodinnej komédie našraubovaná na pre žáner neobvyklé a zaujímavé charaktery . Preto môže pôsobiť sviežo na tých, ktorí túto vec buď neprekukli alebo odmietajú prekuknúť. Celkový dojem z filmu nie je zlý, avšak po chválach čo som naň počul som mierne sklamaný. Určite to nie je komédia, pri ktorej sa budete smiať na plné kolo ani vypointovaná dráma, ktorá vás naučí čo to o živote. Je to len malý maskovaný príklad filmu o tom, že nech je akokoľvek, rodina musí držať vždy pokope . A práve toto maskovanie dodržiavania pravidiel žánru podľa mňa vynieslo vo výsledku mierne nadpriemernej LMS toľko ocenení a Oscarovských nominácií. 7/10

Máme čierneho kocúra a tak moja priateľka odišla znachutená zhruba po pol hodine. Ja som to nechal zapnuté a kráľovsky som sa bavil. Herbert West je dokonalý !