whimsy

Škoda tej predvídateľnosti - keď ide o the best closer in NY, tak by vám nemali veci dochádzať skôr ako jemu. Ale inak ma Harvey Specter (Gabriel Macht) úplne dostal - nielen tým svojim suit, ale aj svojou kolekciou LP platni a citáciami z filmov. Snáď si tvorcovia dokážu udržať úroveň, pretože rozohrané to majú Suits dobre. + celkom fajn soundtrack (úvodné Greenback Boogie; Charles Bradley; Perfume Genius; a The Cinematic Orchestra, ktorý v poslednom čase počujem úplne všade.) I`m sorry I don`t have a photographic memory, but my brain is too busy being awesome.

Budovy a zase budovy - architektov musí tento film baviť :-) a opäť raz song by Daniel Johnston - http://www.youtube.com/watch?v=xiLPaW2TYHU

- obsahuje spoilery - Podobnosť s predchádzajúcim filmom Joachima Triera je tu nesporná - rovnaký predstaviteľ hlavnej postavy, ktorou je opäť človek, hľadajúci svoje miesto v spoločnosti po predchádzajúcom vylúčení. Zatiaľ čo v Reprise je záver akýmsi zmierením sa so situáciou a sebou samým, tu Anders nevidí riešenie pre komplikovanosť svojej situácie. východiskom sa však v oboch prípadoch stáva útek. Anders pociťuje toto odcudzenie a snaží sa nájsť oporu u svojich bývalých priateľov, ktorí však už majú svoje vlastné životy. Záverečná scéna pri klavíri je presne taká, akú som vo filme vždy chcela vidieť, len som o tom ešte nevedela. (ďalšou mimoriadnou scénou je tá z kaviarne - počúvanie úryvkov z rozhovorov - alebo priateľ, snažiaci sa dať argumenty proti tvrdeniu, že ak sa niekto chce zničiť, spoločnosť by mu to mala dovoliť.) Osobne mi sadol aj soundtrack.

Pri tomto filme ma neustále prenasledoval pocit, že na miestach, kde príliš dlho hrajú pesničky, mali byť dialógy... (aj keď Leonard Cohen je super)

Milé. Presne ten až prehnane pozitívny film, ktorý občas potrebujete vidieť...

Opäť jeden malý a nenápadný americký film, v ktorom sa malý rozpočet dokázal zmeniť z nevýhody na prednosť. Celý príbeh sa nesie v „ultra-realistickej“ atmosfére (, v tej takej typickej pre súčasné nezávislé filmy), do ktorej je zasadený príbeh postáv. Detektívny prvok však zostáva v pozadí a do popredia vystupujú každodenné bezvýznamné epizódy zo života (napr. --malý spoiler-- , čo robiť v aute, keď na niečo čakáte a nemáte sa o čom rozprávať, reakcia na starú kazetu, večer strávený pri Carcassone, interakcie medzi postavami, ... --koniec spoileru--), ktoré si práve svojou banálnosťou zachovávajú ľudskosť a prirodzenosť. A celé je to navyše príjemne nasnímané – nie nejako atmosféricky, ale pekne. Nie je to film, ktorý by vás odrovnal svojou myšlienkou, zábavnosťou alebo originalitou, ale niekedy práve takéto pozorovanie z opodiaľ je zaujímavejšie ako samotný príbeh.

zážitok, ktorý som mala pri čítaní Knihy Neklidu, bol pre mňa jednou z najsilnejších literárnych skúseností. neskutočne osobné ponorenie do fragmentov myšlienok; depresie; vnútra človeka, ktorý dáva prednosť predstavám/prízračnému svetu pred realitou; sprostredkovaná skúsenosť osamote prežívanej úzkosti a neistoty. tá kniha je osobná v roztrieštení prežívania, presahujúcom hranice šialenstva/normálnosti. môžete ju otvoriť na ktorejkoľvek strane a narazíte na čosi blízke... Kniha Neklidu, ako nekončiaci sled fragmentárnych zápiskov a nedokončená spoveď portugalského spisovateľa Fernanda Pessou ako jeho semi-heteronym Bernardo Soares. táto adaptácia je predložením jej myšlienok... objektívne by som mala oceniť snahu sfilmovať knihu, ktorú tvoria väčšinou abstraktné pocity – čo je nepochybne odvážne rozhodnutie. a výsledkom je síce niečo autorské, ale neskutočne konkrétne, čo je v absolútnom protiklade k mojej skúsenosti z knihy. tento rozpor odráža aj moje hodnotenie (, ak by malo byť hviezdičkami, tak by bola tak 1; tak radšej nehodnotím vôbec.) na záver úryvok z knihy: „21. 6. 1934: Pokud můžeme považovat tento svět za iluzi a přelud, potom vše, co se nám děje, budeme moci považovat za sen, za cosi, co předstíralo bytí, protože jsme spali. Tu pak se v nás zrodí jemná a hluboká lhostejnost ke všem životním nepříjemnostem a neštěstím. Ti, kdož zemřeli, zašli někam za roh, a proto už je nevidíme; ti, kdož trpí, nás míjejí jako zlý sen, jestliže cítime, a jako nemilá předstva, jestliže myslíme. A naše vlastní utrpení nebude víc než to nic. V tomto světe spíme na levém boku a ve snech slyšíme stísněnou existenci srdce. Nic víc... Něco slunce, něco vánku, pár stromů rámujících dálavy, touha po štěstí, lítost nad uplývajícímy dny, věda stále nejistá a pravda stále skrytá... Nic víc, nic víc.... Ano, nic víc...“ a skúste si to predstaviť ako film.. podľa mňa by takto nevyzeral. pohľad z okna akoby zaviedol tvorcov tohto filmu na iné miesta ako mňa...

slovenský dabing - pravdepodobne zobral filmu 50% významu.

síce ma to výraznejšie neoslovilo, ale aj tak ide o zaujímavú vzťahovú mozaiku. moderný nemecký film, skvelo natočený, s podnetmi pre mnohé diskusie, provokatívny, napriek tomu chladný až emocionálne sterilný. o komédii, a už vôbec nie romantickej komédii, sa z môjho pohľadu v tomto prípade absolútne nedá hovoriť.

Pesničky: Alex Turner (Arctic Monkeys). Takto nejako niekde v mojich naivných predstavách vyzerajú zastrčené mestečká v UK niekedy v 70-tych rokoch...