Godik

Ray Velcoro je Humphrey Bogart 21. storočia. Noir, ktorý sa pokúsil vniesť Pizzolatto do druhého "pravdivého prípadu", vkladá a prekonáva čokoľvek, čo bolo k videniu posledných dvadsať rokov na scéne glamour detektíviek. Toto mi chutí.

Definitívne týmto deklarujem svoj nezáujem ku takzvaným passion projectom nech už pôjde o kohokoľvek (nech by si aj Fincher natočil Mank 2: Cinematic Boredom Strikes Back). Tak ako zločiny z vášne predstavujú ten nudnejší variant oproti ostatnej tvorbe/deštrukcii, pokiaľ sa tvorca/herec má potrebu ohlasovať so svojou ďalšou novinkou podobným častovaním, do budúcna automaticky predpokladám divácku tragédiu. Očakával som antikonzumerskú, chytrú, protiamerickú esej z klanu Therouxov, dostalo sa mi akéhosi zvláštneho mixu Captain Fantastic, Sicario a MacGyvera, ktorý nielenže nefungoval, ale miestami vo mne vyvolával priam až Covidové vlny smiechu. Mal som za to, že Justin je džentleman s vkusom, podobne som hľadel na jeho opatrný výber projektov, bohužiaľ mu to nestálo ani za to aby si, v rámci autenticity, občas nechal zarásť jeho dokonalo pristrihnutú briadku, poprípade poľavil z jeho verejne hlásanej zásady nikdy nenosiť šortky. Vo výsledku tu teda máme útek z fuj fuj Štátov Amerických v podaní amerického supermodela a supermiláčika, ktorý si to cez tú Strednú Ameriku ženie dokonalo upravený a v dlhých rifliach, a ktorého moralizovanie (na celú sériu tej kritiky zaznie asi do desať replík) vyznieva asi podobne ako keď Brad káže vo Fight Clube o sebazdokonalovaní a boxerkách značky Calvin Klein. Navyše, za celú sedemhodinovú stopáž sa o dôvodoch ich úteku a prenasledovania dozvedáme jednu jedinú informáciu, že teda mal akýsi nápad a strýko Sam mu ho chcel vziať, preto teda nemá rád Coca-Colu a asi aj preto to produkoval Apple(??). "YOU are America, asshole!". Melissa tradične do počtu, vlastne iba pripomenula The First, kde hrala rovnako napálenú družku a kde som sa rovnako nechal napáliť tým, čo seriál avizoval. Tam, namiesto prvých astronautov na Marse, astronauti len pripravujúci a dohadujúci sa s rodinami, tu zase obdobne, namiesto utopického Pobrežia Komárov len akési strádanie a hľadanie niečoho, čo tomu má zodpovedať a čoho sa opäť človek nedočká. Vyhnúť sa oblúkom.

A šak tá láska ani tak nebolí, stačí nad ňou toľko nerozmýšľať. Eónmi prehnaný evolučný kód spoločný všetkým neopereným dvojnožcom, nelogicky, presne ako nám je vlastné, človeka aj prijme uvažovať o reprodukcii a fenoménoch s ňou spojených ako o fasa aktivite, úplne vyplývajúcej z našich hompáľajúcich a vnorených predispozícií. Plne sa však stotožňujem s Alvyho rukami-rozhadzovačnou gestikou, tempom hovoreného slova a s tým jeho predporážkovým pohľadom - ide len o rébus, ktorý sa nik neunúva riešiť a nevyriešený si ho takto potom strkáme do váz alebo vešiame nad naše televízne súpravy, veď aké čačané. Našťastie to trvá naozaj len posledných 15 rokov. Škoda, že som na tento film nenatrafil skôr, povedzme pri štvorhre tenisu, a ktohovie kde by som teraz bol, keby mi vtedy na strednej škole spolužiačka nenafasovala do ruky Werthera ale Woodyho. Radšej s humorom, veď ide len o život. Zhliadnutie tohto filmu mi kompletne poprehadzovalo budíky, môj watchlist a tak trochu aj rebríček najobľúbenejších tvorcov. To všetko v až prekvapivo svižnej a originálnej réžii; ozaj som mal za to, že so štvrtou stenou sa takto naučili vyhrať až v posledných dekádach. A ten Jeff Goldblum <3. "That was the most fun I've ever had without laughing."