Matulko_

Či už ako režisér, alebo producent je pre mňa Luc Besson jednou z najzaujímavejších osobností vo filmovom priemysle. Film výrazne ovplyvnil jeho život, a bezpochyby on výrazne ovplyvnil filmový priemysel, a to nie len v rámci európskej kinematografie. A podobne ako ovplyvnil film jeho život, chce aby ovplyvnil aj životy iných ľudí. Hľadá spôsoby ako sprístupniť filmy všetkým za čo najnižšie ceny bez toho, aby banoval filmový priemysel. Svoje posolstvá ponúka všetkým vekovým kategóriam, v rôznorakých filmových žánroch. Chce vzbudiť emócie, fantáziu, nebojí sa predviesť akciu. Ľudskosť, ktorou oplývajú postavy v jeho filmoch, tá čarovná iskra v ich charakteroch je tak silná, že príbehy na pokraji reality, alebo všednosti bežného života sú blízke každému divákovi. To kladné, čo vo filme našiel a osvojil si, che dať ďalej.

Každý z nás má medzi priateľmi aspoň jedného rozprávača. Rozprávač je človek, ktorého iní ľudia veľmi radi počúvajú, pretože dokáže každulinký príbeh predniesť veľmi pútavo. Vie kedy má rozprávať rýchlejšie, aby zvýšil napätie, a naopak kedy má spomaliť, a navodiť dojem uvoľnenejšej atmosféry. Dokáže tak vynikajúco opisovať prostredie, v ktorom sa dej odohráva, že nás doňho priam vťahuje. Nielenže vidíme, ako ho rozprávanie baví, ale sami si to rozprávanie užívame. Chceme aby príbeh ešte nekončil, a on ho rozprával ďalej. A keď skončí, vždy si v hlave znova premietame svoje obľúbené časti deja. Mann je podľa mňa presne takýto rozprávač. Vie kam má v ktorej scéne postaviť kameru, kam hercov. Vie, kedy má dej pridať na tempe, a kedy má len jeden dialóg trvať tri minúty, a človeku to vôbec nedôjde. Má pocit, že stojí priamo medzi aktérmi. Hudba v jeho filmoch tak vynikajúco dopĺňa dej, že s ním vytvára celok, nie je hudobným doprovodom, je súčasťou filmu. Niektoré scény by bolo možné nazývať učebnicovými, ale tak harmonicky spájajú hercov, prostredie, hudbu, že skôr pripomínajú najlepšie úryvky románov vrcholných spisovateľov. Scény ako jazda DeNira na letisko v snímku Heat, alebo čakanie a chytanie Deppa pred kinom vo filme Public Enemies robia pre mňa osobne Manna jedným z najlepších režisérov.

Na úvod budem parafrázovať slová jedného profesora na našej škole, ktorého si ako odborníka vážim, rovnako ako jeho názory a jeho prácu. "Dnes už naozaj nie je problém pre kohokoľvek natočiť film". Presne tak, dnes už film môže natočiť naozaj každý. Podľa toho to aj prirodzene vyzerá, a tak sa každoročne investujú miliardy do stratových nekvalitných produkcií. O to viac poteší, keď má človek možnosť vidieť naozaj prvotriedne odvedenú prácu naozajstného filmového remeselníka. Film, ktorému nechýba takmer nič. Kulisy, kostýmy, herci, nech vás napadne čokoľvek, nič z toho nemôžete režisérovi vytknúť. Presne takto mi pripadajú Mendesove filmy. Doteraz ani jeden pre mňa z hľadiska remeselnej filmárskej kvality nebol sklamaním. Samozrejme, vkus je veľmi subjektívna záležitosť, dá sa povedať, že sa človeku film nepáči, alebo že to nie je zrovna jeho obľúbený žáner, ale nedá sa povedať, že by sa režisérovi nevydaril. Ak chcem vidieť dobrý film, Mendes je pre mňa známka kvality.

U Scorseseho som musel chvíľku premýšľať, čo napíšem. Patrím medzi tých filmových nadšencov, ktorí si potrpia na kvalitné ganxterky, takže to mierne nasvetluje dôvod prečo patrí tento "rejža" do mojej top ten. Samozrejme natočil aj kopec ďalších skvelých fimov, z posledných ma najviac nadchol Aviator (kde sa bezpochyby vyplatila spolupráca s DiCapriom), alebo The Departed (kde vlastne bol zase DiCaprio, ale aj Damon, Wahlberg, a aby sa neurazili aj Nicholson a Sheen). Ťažko povedať, čo ma na jeho filmoch fascinuje, v iných prípadoch to viem vždy presne pomenovať, ale žiaľ tento raz nemám slov. Asi zostanem u takého mierneho klišé, a zakončím to tým, že je dobrý a jeho práca ho očividne baví. Teda aspoň kým neprídem na to, ako sa volá tá ingrediencia v jeho filmoch, ktorá spôsobuje istý druh závislosti...

Keby som bol feministkou, zaručene by som sa oháňal tým, čo dokáže Sofia Coppola. Sofia Coppola totiž dokáže natočiť dobré filmy, pričom vyťaží maximu z hercov, témy, prostredia, obdobia, a čo ja viem čoho ešte, až po lak na nechtoch zrelej prostitútky, ktorá príde za Murrayom na izbu v Tokijskom hoteli vo filme Lost In Translation (v skutočnosti si nepamätám, či mala nalakované nechty, ale snáď chápete, čo tým myslím). Využije plný potenciál zdrojov, ktoré má k dispozícii a pritom filmu dodá osobitné čaro, ako to dokáže len šikovný režisér(ka). Ja však nie som feministka (našťastie - nič proti nim), ale chlapec z bratislavského predmestia, takže poviem, že jej filmy sa mi mrte páčia, a ak máte trocha citu pre film, tak sa budú páčiť aj vám. ;o)

Ani neviem, v čom je vlastne najlepší: režisér, herec, komik, psychológ, alebo sociológ? Myslím, že musí byť vo všetkom dosť dobrý. Jeho filmy sú plné toľkých myšlienok, motívov, gagov, občas len malých bonmotov, že sa oplatí si ich pozrieť viackrát, pretože vždy človeku dajú niečo nové.

Ak by v kulinárskom umení existovali dve prísady, ktoré by zaručili že jedlo sa stane špecialitou, nech by bol jeho predlhou akýkoľvek recept, volali by sa De Niro a Pacino. Určite chápete čo tým myslím. Už o veľmi veľa filmoch sa popísalo, že ich držali aj napriek zlému scenáru, alebo čomukoľvek inému len títo dvaja herci, alebo aspoň jeden z nich (napr. Righteous Kill). Mnohé, veľmi dobré filmy, sa stali ešte lepšími (napr. Heat). De Niro, ktorý má vždy chladnú hlavu, človek ktorý dokáže nahodiť tak indiferentný výraz, že netušíte, čo sa mu v myšlienkach odohráva, aj keď viete, že už má všetko premyslené o tri kroky vopred. A pritom pôsobí prirozdene a nenútene. Alebo sa sebavedomo zamračí a niečo začne vyprávať s talianskym prízvukom. Nikto nedokáže hrať talianského mafiána (Goodfellas, The Godfather), nekompromisného vyšetrovateľa (15 Minutes) a zodpovedného otca (A Bronx Tale) zároveň tak, ako on. Teda až na jedného. Pacino, ktorý melie myšlienky jednu za druhou, okorenené iróniou, sarkazmami, občas vulgarizmami a pritom sa tvári že o chvíľu vytiahne pištoľ a pol miestnosti vystrieľa. Energický, rýchli, nepredvídateľný. Syn dona Corleoneho (The Godfather), chlap, ktorý zastrelil De Nira, keď utekal pred zákonom (Heat) a ešte stihol zachrániť svoju nevlastnú dcéru (Heat).

Na Wrightove filmy sa vždy dlho odhodlávam. Nič v zlom, ale mužské spracovanie Austenovskej literárnej predlohy... také niečo nemôže dopadnúť dobre... teda jedine ak by to natočil Joe Wright. Vždy keď si prečítam nejaký ten krátky popis k filmu pod ktorým je podpísaný, tak zvažujem, či mi ako záruka stačí jeho meno za nápisom "director". Ide o to, že vždy si vyberie tému, u ktorej si nie som istý, že by ma mohla zaujímať, alebo mi poskytnúť požadovaný filmový zážitok. A vždy po zhliadnutí toho - ktorého filmu musím skonštatovať, že som otáľal zbytočne a zas raz sa mu podarilo natočiť niečo, čo ma očarovalo, potešilo, dojalo aj napriek tomu že je to mimo oblasť mojich tradičných filmových motívov.

Sú filmy, ktoré človek dlho odkladá, vie že by ich mal vidieť, ale jednoducho vždy príde niečo čo ho prevalcovalo v poslednej dobe, alebo niečo ďalšie, čo taktiež dlho odkladal. Nuž a takto mi niekde čakali všetky tri časti Bournovskej trilógie. Až raz prišla Green Zone, ktorá bola v podstate dosť dobrá na to, aby sa agent bez minulosti posunul v rebríčku na miesto hlavnej filmovej priority. To som však zakrátko oľutoval. Určite poznáte ten pocit, keď si pozriete film, ktorý je tak dobrý, že by ste ho chceli vidieť po prvý krát ešte raz. A ak je to celá trojica... Viem, že hovorím zatiaľ len o jeho počinoch, ale Bournova trilógia je pre mňa u Greengrassa niečo ako Godfather u Coppolu, alebo Pán Prsteňov u Jacksona. Človek, ktorý hľadá samého seba, spoznáva svoju negatívnu stránku a má problém sa s ňou stotožniť, to je samozrejme nadčasová téma. V Greengrassovom poňatí sa však jedná o naháňačku naprieč kontinentami bez rušivých "to by sa ale v realite nemohlo stať" alebo "tak takto by to určite nevybuchlo." Kurnik prečo som si to už pozrel...

Či mi stačí jeden film, aby som mohol režiséra zaradiť do svojej TOP 10? Ako odpoveď môže poslúžiť snímok Das Leben Der Anderen v podaní Floriana Henckel von Donnersmarck. Nemecko je národ, ktorý má pár vážnych tém, s ktorými sa musí vysporiadať. Pre jeho veľkú časť medzi ne patrí i necelé polstoročie socializmu. Nebudem rozoberať, ako nevyhnutne nutné je i nasledujúcim generáciám pripomínať dobu, kedy mal každý dôvod obávať sa svojho suseda, známeho, ba dokonca i rodiny. Obzvlášť v dnešnej dobe, keď ľudia inklinujú k bagatelizovaniu všetkého, čo sa ich alebo ich rodín v minulosti priamo netýkalo, pretože to boli životy iných... von Donnersmarckovi, ako vzdelanému a inteligentnému človeku to bezpochyby nie je potrebné dokazovať, vyjadril to osobitým spôsobom, ktorým spracoval už spomínaný film. Zvládol to reálne a s prehľadom, zároveň však citlivo a oduševnene.