jenerikku

Tento "dokument" (bez úvodzoviek tento výraz v súvislosti s týmto filmom nie je možné použiť) nebol úplný shit len vďaka tomu, že je na Slovensku naozaj veľa krásy. Cesty Slovenskom sú ideovo prázdna séria preštylizovaných, reklamne pôsobiacich obrázkov "toho, čo máme pekné" sprevádzaná rozčuľujúcim bukolickým overvoicom vhodným tiež akurát tak do reklamy na kávu a hudbou, ktorá je tu i tam sympatická, ale obrazy prekrucuje a tlačí do nejakých patetických kontextov. Nevidel som ani náznak pokusu povedať niečo zmysluplné o našej novšej histórii, okrem jednej stereotypnej zmienky o okupácii Varšavskou armádou, a súčasnosti. Namiesto ľudí, ktorý dnes na Slovensku žijú a tvoria jeho najväčšie bohatstvo, dokument fetišizuje kostoly, hrady a, vrchol všetkého, Euroveu. Namiesto komplexného pohľadu na Slovensko také, aké naozaj je, aj s vecami škaredými a problematickými, ktoré sú pri "cestách Slovenskom" neprehliadnuteľné, ponúka tento film len gýčovú pohľadnicu.

Nízke hodnotenie tohto filmu skvelo vystihuje plytkú percepciu súčasného srbského filmu na čsfd. Oslavované sú priemerné mainstreamové kostýmové drámy ako Parada alebo Montevideo, Bog te video, filmy ako tento alebo Tilva Roš, ktoré hovoria niečo skutočné o (mladých) Srboch dnes, sa s pochopením nemajú šancu stretnúť. Čo ma už ale úplne odrovnalo je nepochopiteľná zhovievavosť vočí tak úbohému, vyprázdnenému odpadu ako Djavolja varoš, evidentne tu zavážilo slávne meno... celé zle.

Hlupa manipulativna propaganda, ktoru som musel vypnut asi po piatich minutach. Proti "angazovanym" dokumentarnym filmom ako takym nemam nic - ale takto nie.

Pre mňa vynikajúci film s nádhernou klasicizujúcou kamerou, presvedčivými hereckými výkonmi, elegantnou a súčasne strhujúcou minimalistickou hudbou Johna Adamsa a ideou, ktorá roztopí srdce každého beznádejného romantika. Viem si predstaviť, že pre niekoho môže byť vizuálna stránka tohto diela trochu príliš eye candy, a že niekomu inému sa pointa môže zdať príliš sentimentálna či melodramatická, ja som ale nemal ani jeden z týchto problémov. Guadagnino dávkuje fascináciu krásou v najrôznejších podobách i vieru v silu lásky veľmi štedro, ale s vkusom.

Asi najvýraznejším znakom tohto filmu bol pre mňa extrémny a dobre zvládnutý suspense - nie je veľa filmov, kde sa človek päť minút pred koncom môže akurát dohadovať, ako to celé začalo a ako to skončí! Super herci (hoci zo začiatku som mal mylný pocit, že villain bude Rex, jeho úsmevy ma celkom znepokojovali), obstojná kamera, miestami trochu smiešna hudba -) jJediné, čo ma trochu sklamalo, bol koniec, asi som čakal niečo šialenejšie - nuž, otupená citlivosť. Najväčšie zimomriavky: skutočne zlovestný záber krátko pred záverom na Raymondovu príjemnú tvár cez zmoknuté predné sklo jeho auta...

Komentár od ID POMO nižšie obsahuje takmer všetky moje základné dojmy, hoci scenáristický prvok so srdcom vo mne vyvolal trochu rozpaky. Možno riskujem, že vyzniem studeno, ale nepovažujem takú formu spojenia za apriórne zásadnú, a hoci prijímam, že tak môže na kohokoľvek (vrátane mňa v inej situácii) pôsobiť, asi by som uprednostnil symbolicky trochu menej preťažený motív. Je to dobrý film, ale na to, s akým emocionálne vypätým materiálom pracuje, ma nezasiahol tak, ako mohol... Vina skvelých hercov to určite nebude - po niekoľkých skôr priemerných zážitkoch s Naomi Watts v poslednej dobe som tentokrát bez výhrad ocenil jej prácu (spolu s Mulholland Drive zrejme jej vrcholný výkon) a Sean Penn bol ako zvyčajne fajn. Vyzdvihol by som ešte nevtieravú, ale pôsobivú hudbu, a vhodne zvolený vizuálny štýl.

Ukecané, produktové, afektované. Miestami celkom prirodzeným "ľudským" spôsobom vyššej strednej triedy súčasného Slovenska (ale možno len snívam s otvorenými očami, 7 rokov prichádzam len na návštevu), sem-tam tak umelo, ako by ste strčili jazyk hlboko do vrecka s E251. Viacero hercov by možno malo i na viac, keby ich neťahali dole jednorozmerné a klišé postavy (Janžurová, Kroner, Pauhofová); príjemne sa svojich vedľajších rolí zhostili Halčáková, Hajdu a Turjanová, u ktorých plochosť vďaka občasnejšiemu výskytu až tak neprekáža. Mórová sa mi zdala úplne neznesiteľná, ale možno bola v skutočnosti len skvelý cast pre danú postavu... Raz za čas čosi pobaví, keď sa dialógom podarí prestať vyznievať tak drevene ("s rozhovorom ma poslal do pekla" a pod.), presvedčí však len máloktorá dramaticky (či snáď morálne, ako tvrdia iní recenzenti) motivovaná scéna, takže by filmu asi osožilo, keby sa z neho tvorcovia nesnažili mať všetko naraz. Vďaka hluchým a/alebo celkom predvídateľným koncom vyznieva naprázno i snaha mať rozohraných viacero "závažných" príbehových línií naraz, a smrť Mie sa nedá hodnotiť inak ako slabo odôvodnený a bezmyšlienkovitý pokus vyvolať u diváka primárnu citovú reakciu (tzv. slzičky). Mal som pôvodne v úmysle zhodnotiť 3/5 za remeselne vydarenú, zľahka "reklamnú" kameru a strih, lenže vyššie uvedené spolu s prevažne stupídnou až nevkusnou hudbou mi nakoniec velí dať 2/5. Nabudúce buď bez pózičiek, alebo v lepšom obale.

Tento film funguje obstojne jedine ako celkom zábavná paródia na ešte stále vysokú vlnu nízkorozpočtových docu-horrorov. Partička neveľmi talentovaných štyroch "filmárov" sa dozvie, aké jednoduché a lacné je takýto film natočiť, a rozhodne sa pustiť do práce na izolovanej horskej chate... správne, s klišé sa tu nešetrí a nielen vďaka tomu Baghead zaručene nikoho nevystraší. Na docu-horrory odkazuje viacerými svojimi charakteristikami: handycamová estetika, "prirodzene" jednoduchá príbehová línia, basic dialógy a autenticky sa správajúce postavy, ktoré sú skôr úbohé a viac či menej stupídne komické figúrky než duchaprítomní hrdinovia mainstreamových horrorov. Všetka česť hercom, ktorí si svoju úlohu splnili výborne. Aspoň bod dolu za pre mňa značne otravný záver, ktorý tam síce logicky patril, ale zdal sa mi vo svojej nevkusnosti a zdĺhavosti až príliš dôkladný.

Štastné dni od začiatku presvedčia až škandinávskym "spoločenským realizmom", kompozične precíznou a invenčnou kamerou a veľmi dobrou prácou s priestorovým zvukom: napríklad hluk práčok v čistiarni zintenzívňuje chladný a živočíšny dojem z pôrodu, ktorý počas prevádzky prebieha vzadu za závesom. Film osídľujú prevažne mladšie postavy oscilujúce kdesi na okrajoch maďarskej spoločnosti, na prvý pohľad bezcitné a ľudsky zosurovené, ale práve vďaka svojej bezcieľnosti veľmi zraniteľné. Postava, ktorá je od začiatku profilovaná ako výnimka - rozumná žena v stabilnom vzťahu, finančne sebestačná a s ambíciou založiť si rodinu, hoci aj potenciálne kontroverzným spôsobom - sa nakoniec ukáže rovnako pripravená s nikým sa nemaznať a ísť si tvrdo za svojím cieľom. Zámienkou pre vyslovene ironický názov filmu je dusné maďarské leto, počas ktorého sa smutný a krutý príbeh odohráva. Istou slabinou filmu je pre mňa evidentne štylizovaný charakter väčšiny scén: postavy sa celkom nenútene správajú nanajvýš zvláštne vo vysoko vizuálne vďačných prostrediach, a niekedy je tomu celkové vyznenie až príliš podriadené.

Nadpriemerný švédsky film s vysokým humorným potenciálom rozpráva prostredníctvom kratších, niekedy banálnych, inokedy "hraničných" scénok zdanlivo nepríliš vypointované a navzájom nesúvisiace príbehy celkom rôznych ľudí v celkom rôznych druhoch vzťahov (dve prihlúple teenagerské kamarátky, homoeroticky sa prejavujúca partička mladých heterosexuálov, až otravne politicky korektná a sociálne bezradná mladá učiteľka v kruhu svojich kolegov atď.). Diváckej atraktivite tohto spôsobu narácie vôbec neuberá absencia snahy príbehové línie nejakým očividným spôsobom prepojiť: otázku, o čom vlastne film je, si divák musí zodpovedať sám a to pomerne abstraktným a intuitívnym spôsobom. Tvorcovia mu v tomto smere nič neuľahčia: film sa úspešne vyhýba moralizovaniu a tendenčnému zobrazovaniu postáv a i to, čo môže na povrchu pôsobiť ako výsmech, v skutočnosti nemá byť nič iné ako presný a nezaujatý popis ľudského sociálneho správania. Kamera často namiesto tvárí sníma nohy, dopraje nám pohľad do tváre jedinej z troch postáv účinkujúcich v danej scéne alebo mimiku zakrýva vzdialenosťou či zlou kvalitou svetla, čo môže pôsobiť niekedy trochu násilne a odťažito, ale zároveň to vyvoláva vlastný prínos diváka do interpretácie a hodnotenia deja.