wito

až príliš rozprávkové na to, aby som si naplno vychutnal depresiu a temnotu. napriek tomu vizuál opäť veľmi pôsobivý, myšlienky trochu skratkovité a niektoré časti príliš zjednodušené. podobne ako viaceré nolanove filmy však potrebujú čas dozrieť, aby vyústili do konečného pocitu, ktorý v rámci žánru určite nebude všedný. veľkým plusom je pre mňa zimmerov sountrack, ktorý svojím burácajúcim dojmom v kľúčových scénach skvele budoval atmosféru...a ktorý si zasa raz nikto nevypočul v kine do konca...

skvelý vizuál a sľubná atmosféra bohužiaľ nezachraňuje nepochopiteľný scenár zjavne pre niekoho, kto do toho buď vidí viac ako bežný smrteľník alebo naopak pre niekoho, kto sa chce len pozerať a nerozmýšľať. niektoré, pre mňa nelogické postupy hrdinov sú toho živým dôkazom...

budem zhovievavý a dám tomuto zaujímavému pokusu vyššie hodnotenie, ako si možno objektívne zaslúži. len tak ďalej, verím, že sa to tu rozbehne a kvalita slovenského tvorcu nenechá na seba dlho čakať ani pri ďalších podobných nápadoch.

Výborný námet, bohužiaľ na wow efekt nepostačujúce...

Unikátne spracovanie. Oceňujem a som rád, že som to mohol vzhliadnuť. Bohužiaľ však silných momentov nebolo tak veľa, aby som mal chuť vidieť to znova a znova...

tak, to si už ani nespomínam, kedy som dopozeral film s otvorenými ústami. Bravo...

tak trochu by som citoval Civala, až na tieto drobné úpravy: ďalšie Scorseseho milostné vyznanie kinematografii nebolo našťastie napojené na uzívaný rodinný film. film dáva zmysel a je príjemne osobný (a s nezabudnuteľným Cohenem) :) vďaka zaň...

podmanivá sonda do vnútra muža, ktorého život pomaly uniká v oslnivých zábleskoch nádeje. prijal by som ešte o trochu viac filozofických rozjímaní o životných pocitoch...

Lars von Trier opäť potvrdil aká vie byť severská kinematografia tvrdá...ukážka silného, sugestívneho ponoru do životnej situácie, vcelku veľmi ťaživej. Nádej zmietaná otázkami sa zračí v prejavoch za pochodu Wagnerovej hudby. Ladenie filmu melancholické, ponuré, už vzťahy (paradoxne ukázané pri svadbe, podobne ako to kedysi drsne ukázala Rodinná oslava Thomasa Vinterberga) sú ukážkou jedného konca.... Čo príde nakoniec však nebude žiadne vykúpenie, lež neisté vnútorné zmiatanie sa vo vlastných kŕčoch pozemskej malosti, prekrytej spomienkami na hrdosť, dôstojnosť, nádej, túžbu...

Vidieť Tintina so žiadnym očakávaním, nijak zvlášť nepoznajúc príbeh a v prázdnom kine, nie je vôbec zlé. Navyše Spielberg, Jackson, Williams neznie takisto vôbec zle...Príjemné posedenie :)