Růžoví plameňáci

Nielen zhulená streštená komédia, ale i výstižná alegória spoločnosti. Súperenie o lepšie pozície bez ohľadu na pravidlá víťazia v súkromí, ale aj na pracoviskách. Bľabotanie o naj jedle ako opakovaná mantra v dialógoch priateľov, rodiny i tv programov a ich pritrtkaných komentátorov. Ohováranie susedov za amorálnosti na ich dvorčeku. Odvážne-revolučné vyhlásenia do médií (net) pod maskou anonymity (alá Divine s namaľovaným xichtom, zmeneným pohlavím i menom). Rozšírené jednorázové sex-rande, či swingers stretnutia najlepšie s nádychom realizovanej úchylky. Financovanie masážnych salónov drogami predávanými teenagerom alebo prepratie takto "zarobených" "easy money" v mládežníckych baroch, anarchisticko/futuristický vydizajnúvaných klubov, pubov či v nezávislackych music kluboch. Mäso z obchodov často chutiace ako by ho niekto niesol zaparené medzi stehniskami. Frekventované správy s grimasami, deformáciami (sťaby ritný jogín). Túžba radikálne sa zbaviť silových zložiek (tu sa rovno zožerú). Obľúbené čítanie o čoraz neštandardnejších sexuálnych úchylkách a vyžívanie sa v ich znalosti. Všetko podané priamo, s hľadáčikom kamery prilepeným k Vašim očiam. Slinené šťavičky tečú, na grile mäsko susedia pečú, kazme túto pohodu: hoďme do grilu hovno zo záchodu! A aby bolo všetkým jasné: režisér film venoval  s úctou Manson girls (členkám komúny - Rodiny Charlieho Mansona - Charlie Manson Family). (19.03.2006)

Podvratnosť tohto campy filmu tkvie v tom, že sám seba štylizuje do polohy, ktorá oslavuje a velebí nevkus, hnus i oplzlosť, pričom zo spomenutých charakteristík vytvára estetický základ. Priznanou umelosťou a hyperbolizáciou všetkého zobrazeného tvorí jeden zo základných pilierov filmového campu ako estetického fenoménu. Úvodný záber filmu je venovaný kardinálnemu symbolu gýča, plastovej soške ružového plameniaka, ktorá je anachronicky dosadená do exteriéru v okolí karavanu na okraji mesta, ironizujúc tým exteriér stredostavovských domčekov, ktorý si jeho obyvatelia “ozdobujú“ totožnými dekoráciami. Diváci znalí štylistických čŕt campu plameniaka odčítavajú ako znak, ktorým sa Waters vymedzuje voči gýču, ktorého atribúty sú vo filme obracané voči nemu samotnému a ironizované. V závere film sám seba tituluje nasledovne: „Cibrenie v zlom vkuse.“ 90% (08.06.2013)

Velice zábavná přehlídka nechutností aneb něco mezi Monty Pythonem a Saló aneb 120 dnů Sodomy (až na to, že zde se v závěru nejedná o čokoládu). Pokud máte silný žaludek, skvěle se pobavíte. Snad jen toho řitního jogína si mohl Waters odpustit, to je pouze samoúčelná nechutnost nesouvisející s příběhem. Ještě jedna věc: pokud uhodnete, jakého pohlaví je člověk hrající hlavní roli, máte bod. Já to neuhodl. (01.02.2006)

Chápu že roku 72 mohla zpívající prdel kde koho rozhodit. Ovšem dnes by se toto dal říct jen o člověku, jež nikdy neslyšel o fenoménu internet a i kdyby snad, stavět na tom kvality jakéhokoliv snímku by bylo krajně ubohé. Potenciál je vidět snad jen v otylé matce a jejím vztahu s vajíčkářem, tady však veškerý znepokojivý náboj totálně pohřbívá neherectví, které není vtipné, je jen nebetyčně otravné a nudné. Je mi líto. (06.05.2015)

No rekl bych, ze jsem zvyklej na ledacos a neco malo jsem jiz zhlednul, ale v tomto dile jsem nenasel ani naznak neceho hlubsiho. Snuzka samoucelnych nechutnosti, za ktere meli pana Waterse sejmout jak psal Compadre. Ja se povazuji za cloveka, ktery se na nekterych dilkach od Tromy dokaze pobavit, ale zde me nic nerozesmalo a to i diky faktu, ze zde zarvala slepice(za to meli ochranci Waterse lincovat), transexual ji realny hovno, nebo ta stejna osoba kouri synovi ptaka. Jsem zvyklej na Arakiho, na rannyho Cronnemberga, ale tady jsem vazne nenasel jedinou hlubsi myslenku nez sokovat. Zbytecnost, jedine co se musi nechat, ze tam je semtam dobra hudba. (08.05.2008)