Teorema

Nechápem, ako tu vcelku inteligentní ľudia dokážu písať, že ide o film ťažko uchopiteľný. Nie, tá analógia sa ani nesnaží byť skrytá, naopak je evidentná, priznaná a návodná. Prezradená je už v úvodnej scéne, a potom opakovane pri robotníckych deťoch s chlebom, otec rodiny sa pri rozlúčke zmieňuje ako bol zmenený jeho pohľad na vlastníctvo, na konci sa tam objaví aj kosák a kladivo. Filmársky roztomilé a zábavné, Pasoliniho imaginácia bola nezmerná. Obrovitý talent. Premárnený na červené hovno. Ďakujem. (13.03.2019)

Pasoliniho Teorema je zámerne komplikovaným dielom na určenie. Jedni ju môžu považovať za pseudoumenie, iní za nepriestrelnú formu umeleckej expresie, ďalší za zvrhlú bizarnosť. V každom je trocha pravdy, no zďaleka nepodávajú komplexnú výpoveď o filme. Samotná kostra fabuly, dôkladne zahalená riekou symbolov, odkazov a inotajov, nie je vystavaná len ako talianskou dekadenciou poznačené podobenstvo o nájdení a následnej strate zmyslu života, ktoré ide ruka v ruke s odpútaním sa od pofidérneho materialistického hmotného sveta pozemských pôžitkov a radostí. V druhom pláne dôkladne prevádza spektrom prístupov k interpretačnej analýze umeleckého diela, ktoré vedie od zastaralých psychoanalytických rozborov vnútorných pohnútok mlčanlivých postáv až k odkrývaniu ideologických programov, sakrálneho rozmeru a výbuchu umeleckej extázy - čím sa vlastne film sám podrobuje detailnému rozboru. Pasolini však v opojení zo stvorenia myšlienkovo hlbokého diela pchá divákovi všetky alegorické obrazy neustále popod nos, až to chvíľami vyzerá, že si z neho škodoradostne uťahuje. A vadí mi ešte jedna vec - že miesto toho, aby dokázala poskytnúť divákovi potešenie a intelektuálne obohatenie sama o sebe, je nutné mať pre jej aspoň čiastočné pochopenie široké znalosti z oblasti literatúry, výtvarného umenia či hudby, a preto nefunguje ako samostatné celistvé dielo, ktoré možno dešifrovať pozorným sledovaním (nech by to vyžadovalo vidieť film, koľko krát je nutné) bez rozsiahleho štúdia iných materiálov. Vzniká tak kognitívny rozpor a nerovnosť medzi autorom a divákom, ktorú je Pasolini neschopný preklenúť a ani ten najaktívnejší divák, plne zapojený do "čítania" filmu, si v tomto prípade sám nevystačí. Akoby tým oplzlo a bezočivo komunikoval, že film nie je autonómnym umením a správne funguje jedine v spojení s ostatnými. A to sa mi ani trochu nepáči. 60% (20.12.2014)

Film určitě měl smysl, nese v sobě zajímavé poselství. Pro každého jistě trochu jinak čitelné. Já si z toho vzal, že život se má prožívat, ten host měl být zosobněný "Život-realita" a to, že přišel do domu mezi smetánku má iniciovat mnoho a bylo to znázorněno dobře u každého jedince zvlášť. Odtržení aristokratů od reality je v naší době veliké... (12.08.2011)

...Raz to predsa už muselo ["konečne"] snáď prísť, že naprosto renomovaný autor ["P3"] bude tentoraz mať trochu slabšiu chvíľku, čo je mimochodom práve prípad jeho autorského projektu: Teorémy; ktorá nás chcela zrejme i o niečom veľmi zaujímavom poúčať, na čo si vskutku vybral veľmi zaujímavo prevedené, medzinárodné, teda zväčša skoršie len talianske osadenstvo, a pôvodne na to ale vôbec nevyzeral. • Ústredným bodom tohto metafyzickým spôsobom poňatého titulu, bol akýsi výrazný protagonista, resp. návštevník, a to konkrétne v priamom podaní britským hercom: Terence Stampom, ktorého maximálne uhrančivý pohľad a zjav, opantal všetky ostatné postavy v jeho tesnej blízkosti, medzi ktorými by sa rozhodne našli i takí: Massimo Girotti, a to ani nehovoriac o zvodnej "manganke", ktorí zrovna stelesnili manželský pár: Luciu a Paoloa, alebo povedzme v titule sa taktiež objavila nielen francúzska herečka: Anne Wiazemsky, ale zároveň aj talianska predstaviteľka v podaní Laury Bettiovej, známej napríklad z titulov, akými sú: La dolce vita [debut], či dokonca aj z Un papillon sur l'épaule a mnohých ďalších; ktorá podľa mňa podala najlepší herecký prejav z celého obsadenia! • ZAČIATOK SPOILERU: Akonáhle sa ale tento NÁVŠTEVNÍK postupom času napokon celkom vzdialil od našich postáv, tak som sa skrátka v tomto dianí začal akosi pomaličky strácať, ale aspoňže sa dostavila aj vytúžená katarzia, ktorá mala zásadný vplyv na medzitým spomínané charaktery? KONIEC SPOILERU. • I napriek určitej kritickosti z mojej strany, sa napokon jednalo i o ďalší pozoruhodný počin: P. P. Pasoliniho, ktorý si doposiaľ stále udržiava[l] mimoriadne vysokú, umeleckú úroveň, čo z čochvíľa prichádzajúcich počinov už nemusí vonkoncom platiť, pretože sa tým pádom môže i kľudne pokaziť, ako aj hocikto z nás...? (22.12.2023)

Nejednoduché a dějovou strukturou komplikované dílo se na jedné straně metaforicky dotýká náboženství jako prostředku k vykoupení z prázdna, na straně druhé ukazuje, kam až toto vykoupení, potažmo nalezení smyslu k bytí, může vést. Původně zamýšlenou veršovanou formu Pasolini raději předělal do prozaického rámce, který bývá divácky přijatelnější, dle mého však v některých momentech poetistické nabývá na úkor dějového. Teoréma totiž není postavena na dialozích, nýbrž na vnitřním psychologickém dění jednajících postav. Zámožná továrnická rodina je jednoho dne poctěna návštěvou v podobě záhadného cizince. Dosud fádní životy rázem začínají nabývat vitální mízy v podobě fyzické lásky. Služka, paní domu, dcera, ale i syn jsou zataženi do spárů vykupitele (ten v sobě však z části nese i destrukční tón – božské se prolíná s ďábelským), jejich existence dostává nový rozměr. Nečekaný příchod záhy střídá návštěvníkův rychlý odchod a členové rodiny se jednotlivě musí poprat se vším novým, co jim dříve prázdné nitro neposkytovalo. Služka se navrací do vlastního rodiště, kde počne vykonávat zázraky, dcera upadne do extatického kómatu, syn pod tíhou své odlišné orientace nachází uspokojení v umění, paní domu nenaplněnou lásku k cizinci hledá v sexuálním styku s jinými mladíky a otec symbolicky uzavírá celý děj zbavením se čehokoliv materiálního (včetně šatů) a odchodem do nehostinných krajin Etny. Zdánlivé vykoupení se tak často proměňuje v sebetrýznění/obětování, které však v jednotlivých osudech vede do otevřeného konce. Pasolini mě Teorémou doslova ohromil (i když ležérnost plynutí někdy sklouzává k až statické nudě) a i kdyby již nic jiného nenatočil, jeho jméno bych rozhodně nezapomněl. (12.12.2004)