Zlé básne

Silné právě v těch jednotlivých vzpomínkách a jejich proměnách, následcích... Pole s levandulí, dveře, čtení básní v pokoji, kapela v autobuse a především setkání se třemi já na záchodcích. Takové srovnávání se s minulostí zažívá pravděpodobně každý, čímž si v těch vzpomínkách každý najde "tu svoji". Zajímavá kamera a výborný střih to drží i tam, kde se vzpomínky jako celek poněkud rozpadají, tedy ve druhé polovině. 70% (29.01.2022)

Celé zle. Chalan sa rozišiel s dievčaťom a celý film analyzuje doterajší život. Tak uťahane a nudne, že by to zabilo aj koňa. Sebastredné až na pôjd. Záver je tak mimo, že si na terapiu asi pôjdem pustiť Hegerkinu Levanduľovú. Pretože tam je oveľa výstižnejšie všetko, čo sa film nepríliš podarene snaží povedať. Ale hviezdičku (no dobre, dve) dávam za tento dialóg: A: "A čo je toto všetko?" B: "Reklamná agentúra. Záchod, aby som bol presnejší.". (03.03.2021)

Co jsou to vzpomínky a proč je není možné udržet? Mění se spolu s námi? Proč po letech vypadá starý příběh u každého z aktérů jinak? A co nám vlastně zbyde, pokud je ztratíme? Jízda labyrintem průhledů do minulosti, často bizarni, někdy vtipná, nápaditá a moderně svěží. Film, jež mne nenudil ani minutu, včetně civilního projevu hlavního hrdiny, kterého si raději scénárista a režisér v jedné osobě zahrál sám. (30.07.2019)

„Zlé básne“ je film o spracovaní skrachovaného vzťahu z pohľadu „vždy zamilovaného chlapa“. Preskakovanie medzi jednotlivými obdobiami detstva nie je zvládnutý dobre. Z hereckej stránky všade priemer, ani jedna postava neprevyšuje tú druhú. A ešte k tomu len Tamásov charakter je rozobraný, čo Anna, druhá dôležitá časť príbehu? Osobné hodnotenie: 70% (***) (29.12.2019)

Špatné básně sú ďalším z mnohých príkladov výnimočnosti súčasnej maďarskej kinematografie, ktorú ťahá nastupujúca generácia mladých tvorcov. Okrem Gábora Reisza som už mal šťastie postrehnúť napríklad Mihályho Schwechtjeho a jeho Doufám, že příště umřeš, Benzínku Attilu Gigora alebo Rozkvetlé údolí. Špatné básně sú takým maďarským Marriage Story. Oba filmy sledujú vzťah v momente, kedy už je po jeho rozpade. Rozdiel je v tom, že Marriage Story to robí viac procedurálnym spôsobom a formálne pripomína skôr drámu (rozumej - to, čo sa hraje v divadle), zatiaľčo maďarský snímok je viac lyrický a je vskutku naozaj takou básničkou. Pozitívne hodnotím “odstrihnutie” Anny, film sa zameriava výhradne na Tamása. Jednak vďaka tomu funguje skvele ako osobná výpoveď a potvrdzuje svoju absolútne subjektívnu povahu. A zároveň si vôbec nekladie ambíciu hľadať vinníka, naopak - film sám o sebe funguje ako spôsob, akým sa autor vyrovnáva s rozpadnutým vzťahom. Niečo podobné, ako keď si človek v takejto situácii píše tie povestné špatné básničky. Autor sa hneď v úvode filmu spytuje, či všetko raz postupne vyprchá, alebo sa to pokazí v jednom konkrétnom momente. A rovnako tak, ako sa v chvíľach smútku s obľubou vraciame do minulosti, robí to aj autor a tklivo prechádza obrazmi zo svojej histórie. Prakticky pritom rezignuje na epiku... dôležité je zachytenie pocitov, ktoré musí človek ešte raz ochutnať, potom sa nimi otráviť, oplakať ich a nakoniec snáď usporiadať. Gábor Reisz je mega schopný autor, ktorý vie, čo chce točiť, a je dobre vidno, že je veľkým divákom a filmovým zanietencom. Najlepšie mu to ide práve v polovážnej rovine, keď pracuje so sebairóniou a pastišom. Jednu hviezdičku nedávam len kvôli momentom, kedy sa film predsa len musí pohnúť naratívne, a vtedy je trochu neohrabaný. Ale to bude iba lepšie! Snáď sa Hellboy neurazí, ak ešte zareagujem na jeho komentár, v ktorom píše, že ide o obyčajný prostý príbeh, ktorý je len nadštandardne natočený. Hmm, nie je to snáď jedna z vecí, vďaka ktorým je umenie umením? Že ukazuje dobre známe veci pohľadom, z ktorého ich ešte nepoznáme? Aspoň pár teoretikov už niečo také vyrieklo. Alebo má niekto radšej análne porno s fialovými ufónmi so štyrmi brmbolcami na čele... to by bolo dosť neobyčajné? Či ešte stále nie? Rešpekt do Maďarska :) (15.02.2020)