Nebeské dni

K zdánlivé dokonalosti mi přece jen něco chybělo. Možná právě ty emoce, které už tu někdo zmiňoval. Mallick sleduje běh světa a života několika náhodných lidí. Skoro jako byste se dívali na přírodopisný dokument a pouze přihlíželi, jak a co naruší ten zavedený koloběh. Možná proto tady emoce namají místo. Krásně tu ukázal dvojí lidskou povahu - anděla a ďábla. A jak je u Mallicka zvykem, hudba se krásně snoubí s obrazem. (03.07.2010)

Ľahko vidieť, ťažko hodnotiť... Bezdejovosť zvádza k obdivovaniu pozoruhodných obrazov a pokojných scenérií, ktoré sa stávajú ťažiskom pre napasovanie príbehu amerických nomádov do časových, avšak v zásade vzhľadom na univerzálnosť metafory a ústrednej myšlienky nepodstatných reálií. Pre Malicka sú prérie, pláne, lesy a údolia svätyňou, do ktorej sa utiekajú jeho postavy v akte rebélii voči spoločnosti pred dôsledkami svojho konania a pokúšajú sa o harmonické súžitie s prostredím. Príbuznosť s debutovým Badlands je nepopierateľná ako v posvätnej úcte, ktorú Malick prechováva k prírode, tak v skutočnosti, že sa v zásade jedná rovnako o mierne poeticky ladenú road movie, v ktorej sa podobný hrdinovia snažia podobným spôsobom nájsť šťastie, od ktorého ich oddaľujú podobné prekážky a útrapy. A predsa sú Days of Heaven paradoxne priamym protipólom prvého Malickovho filmu. Tam, kde nás na počiatku Badlands rozprávač zoznamuje s postavami, ktorým je predurčené vydať sa na spoločný útek, tam sa s Billym, Lindou a Abby spoznávame už na cestách, ktoré sa započnú tragédiou. Ďalší významný rozdiel si môžeme všimnúť medzi ústrednými romantickými mužskými antihrdinami. Skúsený, ale idealistický Kit (model malickovského "rebela bez príčiny") sa necháva riadiť osudom a násilie berie ako krajnú nevyhnutnosť, ktorej sa snaží vyhýbať, ale na druhú stranu ju neváha v pravej chvíli použiť a ako príjemný mladík, ktorý si z ničoho nerobí veľkú hlavu a má veľké sny, akým sa z času na čas oddáva každý si dokáže získať divácke sympatie. Na druhú stranu tvrdý, neúprosný Billy (bezvýznamné, nahraditeľné koliesko v stroji) má sklony k násiliu a miestami nezvláda situáciu, v ktorej dáva voľný priechod agresii a je to človek s plánom, ktorý postupne nadobúda jasnejšie kontúry. V Badlands sme svedkami nádhernej cesty za slobodou, ktorá ani v závere nepristupuje na pravidlá klasickej hry Hollywoodu, ale necháva sa unášať na vlnách pozitívneho posolstva, je ukončená a nevyznieva do prázdna. Days of Heaven je film, ktorý nezačína, ani nekončí, v jeho centre je milostný trojuholník postavený na lži a pretvárke ako priama opozícia voči čistote prírody. Je to ten typ filmu, hovoriaci o citoch, ktoré diváka nezasiahnu, o dejoch, ktoré si plynú vo svojej nepopierateľnej všednosti, o kontrapunkte s jasným vyústením. Ani čarokrásne melódie Ennia Morriconeho nezakryjú fakt, že postráda okamih, ktorý by šiel naproti divákovi, podal mu ruku a previedol ho všetkou tou nádherou tak, aby to dokázal vidieť z jeho perspektívy. Navyše Richard Gere mi tu rozhodne NEBOL sympatický a Brooke Adams nepovažujem za práve najkrajšiu, takže si moju pozornosť uzurpoval Sam Shepard. Opäť film, ktorý ide úplne mimo mňa. Dejovejší Badlands so zaujímavejším vyústením pre mňa zostáva zďaleka neprekonaný. 55% (05.07.2014)

Áno, film je plný úchvatných obrázkov prírody, no Malick sa zrejme nechal trošku uniesť a pozabudol, že natáča hraný film a nie dokument alebo prírodopisný film. Na to, aby hraný film zaujal diváka nestačia len podmanivé zábery exteriérov, film musí mať aj nejaký dej a kvalitná filmová dráma by mala mať taký dej, ktorý dokáže diváka strhnúť a zanechať v ňom nejaký emocionálny zážitok. Tu však s výnimkou asi posledných 20 minút sa absolútne nič nedeje a počas celého filmu som ani nemal kedy si k postavám vybudovať akýkoľvek vzťah. Malick ako keby celé dianie sledoval len z úzadia a nechal všetkému voľný priebeh a tak je film poskladaný z množstva úplne zbytočných scén, ktoré by pri iných filmoch skončili v koši strihača a keď vás celým filmom sprevádza detinský komentár malej Lindy, tak sa vôbec nečudujem tomu, že tento film vôbec neuspel u divákov. A filmovým umením by som to tiež určite nenazval. (05.01.2009)

Příběh Nebeských dní sice není nijak mimořádný, ale to je jediná slabinka tohoto Malickova opusu, která je však plně přehlušena ostatními krásami, jež tento film nabízí. Na prvním místě bych vyzdvihnul mimořádné krásnou práci s kamerou Nestora Almendrose, která mi ať již kompozicí, estetikou či barvami evokovala mistrovská díla impresionistů. Spousta záběrů (např. lidí při práci na poli) působí jako ožvilé pohyblivé obrazy géniů. Kameraman by ale nemohl natočit takovou krásu, bez režisérova poetického pohledu na svět, či jeho osobitého vedení herců. Jejich herectví zde není postaveno na pronášení dialogů, ale spíše na vyjadřování emocí. Díky pocitovému herectví a mistrnému střihu, tj. rychlým sledům propracovaných záběrů ze života na farmě a v okolí, má film punc špičky ledovce, kdy Malick s málem slov vlastně odvypráví mnohem více, než by divák čekal že v 90 minutách lze. A to je podle mě skutečné umění. (22.11.2012)

"Nebesa (a obilná pole) vypravují o Boží slávě, obloha hovoří o díle jeho rukou." (Ž 19, 2) "V tomto světě jste cizinci bez domovského práva." (1P 2, 11). Zejména o tom dvojím ke mně mluvily Nebeské dny: o tom, že svět je krásný a o tom, že v něm nejsme doma. V příběhu skoro banálním (jehož prostota je však záměrná, neboť Malick chce - a umí - točit filmy rozjímavé nebo ještě spíše kontemplativní) střídá iluzi spočinutí skutečnost ztráty. Ona chvilková hra na ráj byla zaplacena mravním kompromisem a neobešla se bez následků. Režisér však své hrdiny nesoudí: tohle není "kino morálního neklidu", ale meditace o samotě a blízkosti, o domově a putování. Přičemž roli určitě ne vedlejší tu hraje až bolestně krásná, prostá krajina, jež nutí žasnout. (01.06.2011)