Súmrak dňa

Ticho, ktoré hrmí. Krása nostalgie, ktorá je o to smutnejšia, že sa už za ňou skrýva len prázdnota. Dehumanizujúca ľudskosť. Vkrádajúci sa súmrak ako mono no aware. Áno, objavuje sa tu typická Ishigurova téma neokolonializmu a vykorisťovania a áno, môžeme byť k pánu Stevensovi tvrdí. Tento film však v sebe ukrýva omnoho viac. Je tu prítomné to typicky japonské uvedomenie si pominuteľnosti, v priamom prenose tu vidno dejinný zlom, ktorý hrozí aj stratou zmyslu, cností a poriadkov. A nielen to. Vieme a vidíme, že to inak ani nemohlo byť. Že sa končí jedna éra a jej zúfalé habkanie po slamke vedie až k upísaniu sa diablovi. Môže niekomu za tým byť ľúto? Môže. Vidno tu podriadenie sa telosu, ktorý do života vnáša zmysel a cieľ, jasnosť a s tým aj istú krásu, ale mu aj berie spontaneitu. Vytvára inštitucionálnu štruktúru s pevnými, zrozumiteľnými a zmysel dávajúcimi vzťahmi, ale s tým aj hierarchiu. Aj preto sa tu individuálny cit môže prejaviť len ako zúfalé chvenie, až akési vibrovanie, ktoré prechádza mimo obraz, akoby spod plátna až do tela naladeného diváka. Bolo nevypovedané a práve preto rozpohybovalo vzduch a získava telesnosť - rovnako, ako šialenie rozvášneného davu, v ktorom prepukli nevypovedané, potláčané animozity. Akoby sa tým naplnil celý naratívny princíp. Akoby na vypovedaných vetách vôbec nezáležalo, kľúčové je to, čo hovorí ticho. Je to vlastne aj výpoveď o konci kultúry náznaku a ticha, ktorá vyplýva z istoty, a začiatok éry všadeprítomného neistého rozprávania a objasňovania utáraných pseudointelektuálov. Tragédia pána Stevensa spočíva práve v tomto. To, v prospech čoho obetoval život, to, čo mu dodávalo zmysel a čo stále reziduálne pláva v jeho žilách sa pominulo a individuálna láska ako obraz nastávajúcich čias je preňho nedosiahnuteľná rovnako, ako napojenie sa na novú éru. Nie, pán Stevens nie je upätý, tvrdý, neľudský a ani hlúpy. On len nepatrí do nových čias. Práve naopak, odsúdiť ho je hlúpe a neľudské, pretože to prezrádza nechuť pristúpiť na iný svetopohľad - neochotu súcitiť, pochopiť a empatizovať. (02.09.2021)

Anthony je prostě génius a můj nejoblíbenější herec. Tak ukázněný projev, kdy své city spíše tají než vyjadřuje, to se jen tak nevidí. Emma je také dokonalá a tvoří spolu perfektní dvojku. Film je dlouhý a víceméně o ničem a vůbec jsem se nenudil - hlavně díky Hopkinsovi. (Ne že by Hanks byl ve Philadelphii špatný, ale Oscara měl tehdy dostat Anthony). (13.07.2003)

Akademiznus vo svojej najkryštalickejšej podobe. Založený na sile giest hlavných hrdinov, kde sú silné emócie vyjadrované jemnými nuansami ich tvárí. Vizuálne dokonalé, z čoho by mal plynúť emocionálny chlad, ale vnímavejší divák (aký iný by to však pozeral?) bude dojatý. Podanie druhej svetovej vojny ako pozadia príbehu mi pripadalo trochu zjednodušujúce a možno skresľujúce. Pokiaľ ste mladší divák a Emmu Thompson poznáte len z Upratovačky a Pottera, budete príjemne prekvapení jej príjemným vzhľadom. Je pochopiteľné, že to mávalo počas dlhých rokov služby aj s jej kolegom na panstve. Koniec koncov aj to je jedna z tém filmu. Čo mi chýba k plnému hodnoteniu a čo iným nie, neviem presne definovať, možno je to už obsiahnuté v predošlom texte, možno sa to definovať pri tak kvalitnom filme slovami presne nedá. (17.12.2013)

Krásná anglická atmosféra. Úžasně suše britský sir Hopkins(!), kterému role padla na holé tělo. Komorní, romantickej, ale přesto né kýčovitej milostnej příběh. Tísnivý pocit jiskření a očekávání mě provází celým filmem. U závěrečných titulků jsem vždy plná pocitů a je jedno, po kolikátý film vidím. A to je u mě jedno ze zásadních kritérií hodnocení filmů. (12.01.2007)

Úctyhodná akademická podívaná o ctnostných lordech debatujících bohatou slovní zásobou o politických ideálech, která mnohdy postrádají bytelný kontakt s realitou. Přiznávám, že jsem částečně negativně zaujatý proti tomuto papalášskému, navíc zbabělecky-britskému prostředí, které jen přikládá pod kotel nadměrné byrokracii, ale budiž... Soumrak dne je právě o vykreslení krás a strastí této kultury. Ztvárnění doby a prostředí je vskutku vynikající. Úcta a oddanost s jakou pan Stevens, v naprosto přesvědčivém podání Anthony Hopkinse, přistupuje ke svému životnímu poslání - sloužit, je až fascinující. On neodmlouvá, nezpochybňuje, problém je, že spolu s tím se bojí i samostatně myslet, natož cítit. Jeho skryté city jakoby ani nepůsobily vnitřní agónii, kterou by měly! Pan Stevens je prostě potlačí, protože to tak vyžaduje jeho sociální status. Je to úctyhodné nebo vlastně... nelidské a roboticky nudné? 6/10 (04.11.2013)