Ja, Daniel Blake

Ohromně silný film, který mnou hluboce otřásl. Silný, věrohodný a rozhodně neplatící pouze pro Británii, ale pro tento kapitalistický systém jako celek. Brečel jsem od konce filmu ještě pět minut po jeho skončení, jak jsem byl dojatý, že je něco takového v buržoazní společnosti možné natočit. Holt, Británie je větší demokracií než Česko. Tato společnost se stává nepřímým vrahem mnoha drobných poctivých nešťastníků, kteří mají jen tu smůlu, že si nedovedou vyšlapat svými ostrými lokty cestu k právu. Zvlášť starý člověk s nemocným srdcem, který nikdy neseděl u počítače, se ve chvíli, kdy se odvážil domoci práva na příspěvek v nouzi, dostává do byrokratické mašinerie systému, který má tisíc předpisů, formulářů a procedur, kterými žadatel musí projít. A na konci je smrt snad milosrdnou. Paralelní příběh svobodné matky není o nic méně deprimující, takových u nás máme také stovky a možná tisíce. Výborně sehráno, tleskám. (07.10.2017)

Čo napísať o tohtoročnom víťazovi z Cannes? Ide o moje prvé stretnutie s Keni Loachom, obľúbencom festivalu v Cannes, odkiaľ si odviezol už nejednú cenu. Ken Loach je britský režisér, ktorý vo svojich filmoch dáva priestor všedným hrdinom z ľudu, o ktorých dneska už pomaly nikto nezakopne (výnimkou je tento rok Eastwoodov Sully) a ktorí, žijú na okraji spoločnosti. Nie sú tak divácky aktaraktívny ako superhrdinovia z blockbusterov, depresívny sociopati alebo pri nich nejde o prvoplánové a patetické zneužívanie osudu mediálne známych minorít, ktoré hýbu dnešným mediálnym svetom a politikou (utečenci, rómovia, LGBTI, you name it…) O to viac si vážim Loacha, že na túto skupinu nezabudol , pretože každý si zaslúži právo žiť na tomto svete a štipku dôstojnosti. Loach sa na stare kolená angažuje v politike (ľavičiar a socialista) a vo filme ukazuje tú obludnú mašinériu menom štátna správa (vo filme si posvietime na sociálny systém), ktorá by mala slúžiť ľuďom a pomáhať im, ale opak je pravdou. Loach vychádza z britských reálií, kde s novým online systémom pomoci má problém viac ako 30% ľudí, ktorí žiadajú štát o pomoc. Vidieť tu priepasť medzi generáciami – digitálnou a manuálnou. Keď sa neadaptujete v dnešnom svete na novú digitálnu vlnu, môže sa vám veľmi ľahko stať, že vás pohltí a stiahne ku dnu. Za hlavné plusy filmu určite považujem, že Loach si dal pozor na prehnaný sentiment a patetickosť, ktorá by sa z tejto témy dala kľudne vyžmýkať a pomáha mu v tom skvelý Dave Johns, známy stand-up komik, ktorý aj ťažké životné momenty hlavného hrdinu vie odľahčiť humorom, ktorý nie je prvoplánový, ale ide o skôr o smiech (pousmiatie) cez slzy. Loach tu dáva dopopredia všetky neduhy komunikácie so štátom a úradníkmi – keď niečo chceš zavolaj na to to číslo, stlač 1, čakaj kým sa ti niekto ozve, chodíte od jedných dverí k druhým a tak dokola, systém, ktorý nedáva zmysel a bol vymyslený snáď ľuďmi z Marsu, neochotou a arogantnosťou úradníkov – však to poznáte, už ste na úrade boli a potrebovali niečo vybaviť za jeden deň. Na druhej strane Loach ukazuje iba jednu stranu mince a to keď sa slušný človek dostane do úzkych a očakáva, že mu štát pomôže, kým sa pozviecha a bude sa môcť o seba postarať znova. Tento statment sa Loach snaží vykresliť až moc a práve koniec pre mňa vyznieva ako obyčajný umelý kalkul, nech je akokoľvek smutný. Pretože vieme, že tento systém pomoci neustále zneužívajú určití ľudia a kvôli, ktorým tieto hrozné byrokratické pravidlá museli vzniknúť. Chýba mi tu ta protiváha druhej strany a príbeh je pre mňa tak nekompletný. 6/10 (27.10.2016)

Ukončiť príbeh o 10 minút skôr, prežitok by bol oveľa silnejší. Paradoxne scény, ktoré mali (asi) vyznieť najdramatickejšie, ma ani trocha do seba nevtiahli. Takto je to dobrý, ale nie výborný Ken Loach. Akurát sa trafil do aktuálnej nálady poroty v Cannes. Čo je ale vlastne i pozitívne, pretože si po rokoch zaslúži(l), aby sa o jeho videní sveta viacej vedelo. 3 a 1/2. (31.10.2016)

Ja, Daniel Blake - a lá britský Jozef Mak. V pomaly plynúcom príbehu sledujeme obyčajne-neobyčajný a neobyčajne-obyčajný príbeh boja "Byrokracia kontra Daniel Blake". Loach opäť právoplatne potvrdil titul majstra sociálnej drámy. Precízne napísaný scenár jednotlivými scénami postupne katalizuje nový druh napätia, kde hlavnou "sečnou zbraňou" sa stáva vytváranie asociácií, ktoré si divák vytvára s vlastným životom. Lebo aj v našom administratívne-preplnenom víre systému je vždy šanca, že sa každý z nás stane Danielom Blakom, čo pridáva filmu možno aj jedinečný didaktický uhoľ pohľadu. (02.06.2017)

Teprve nyní se setkávám s matadorem sociálních dramat Kenem Loachem a úspěch je z toho tak maximálně poloviční. Začátek je super, původně ještě docela optimistický člověk, co se proplétá labyrintem nařízení a formulářů, které ho postupem času výrazně zlomí a dočkáme se i očekávané katarze ve finále. Zní to zajímavě. Navíc když je hlavní hrdina takový sympaťák, jenže mě to po docela krátké době přestalo bavit a i když stopáž není bůhvíjak dlouhá, tak mi přišlo Já, Daniel Blake jako jeden z nejdelších filmů, které jsem kdy viděl. Rozhodně velice zajímavé, ale Loach mě dokonala ukolíbal a ztratil uprostřed filmu. (15.11.2017)