Čierne Vianoce

Bohužiaľ, nie každé Vianoce sú šťastné a veselé. Občas bývajú aj "Čierne Vianoce". Mám na mysli kanadsko-americký vyvražďovací horror "Black Christmas", ktorý v roku 2006 natočil režisér Glen Morgan. To boli moje prvé čierne filmové Vianoce. Je to remake rovnomenného snímku z roku 1974. Moc ma nezaujal, nepobavil a ani nepostrašil. Ohodnotil som ho dvomi hviezdičami. Teraz sa mi podarilo zohnať originálnu, pôvodnú, kanadskú verziu "Black Christmas", ktorú zrežíroval Bob Clark. Nie je to nič z čoho by mi padla sánka, ale v predvianočnom čase mi to padlo celkom vhod. Starý, klasický, vianočný slasher horror. Páčilo sa mi to o jednu hviezdičku viacej ako zmodernizovaný remake. *** (21.12.2022)

První Černé Vánoce už poněkud zastaraly a po letech mi přišly jako veskrze průměrný slasher, který ani moc hororový není. Na začátku je vraždící pytlík, no, budiž, ale než dojde na hák, uplyne fůra času. Většina vražd je mimo kameru, ať už ubodání, které je alespoň efektně nasnímané, nebo podříznutí. Závěrečné vraždy si divák z větší části jen domýšlí. Dobře, pokud by atmosféra byla mrazivější, nevadilo by mně to. Naopak dost mi vadila Jess, páč se ukázala jako klasická blbka. Nejen že vraha nedokázala udržet na drátě, ale ani neposlechla instrukce policie, jelikož si myslela, bůhví jak není chytrá. Za to by bývala zasloužila vyvrhnout. Původní hodnocení ponechám, ale ty tři hvězdy jsou hodně slabé... (23.12.2022)

Černé Vánoce v baráku plného bab, protože nemají dostatek pěnez, aby si pod stromeček nadělily spoustu dárků, tak začne místo svlékacího pokra hra, kdo umí víc v telefonování změnit hlas a mít hodně sexistických a psychopatických keců,aby zněl, jak pořádný psychopat. Pro mě o dost lepší než novější remake z roku 2006. Dávám 65% (19.11.2017)

No, na klasiku žánru bych to teda neviděl. Snímek Black Christmas možná vznikl o čtyři roky dřív, možná přeslavný milník slasherového subžánru Halloween i inspiroval, ale to je asi tak všechno. Velmi nenápaditě natočený (ty věčné nájezdy a odjezdy kamery mě štvaly), scénáristicky nezajímavý (zvraty se daly očekávat hodně dlouho dopředu) a ne moc napínavý (no dobře, chvilkama možná) horor mě zaujal zejména přítomností krásné Oliviy Hussey (která byla bohužel pořád oblečená) a snahou o realističnost (což je věc, která slasherům chybí). Ale když jsou zrovna ty Vánoce, tak za tři. Jinak dvě a půl hvězdy. Leden 2021: Po 14 letech přehodnocuju - natočené je to docela nápaditě a atmosféra rozhodně nechybí, navzdory nebo možná díky plíživému tempu. Fajn to bylo. (23.12.2006)

Tie roky sedemdesiate... Neustále mám potrebu sa k nim vracať. Neustále mám potrebu hľadať a bádať v tejto kinematografickej dekáde. Predovšetkým v jej žánrovej oblasti. Pre ten nervózny pocit vyvierajúci z neustálej minimalistickej ponurosti, ktorá súčasné horory z veľkej diaľky obchádza. Čierne Vianoce mi toto tvrdenie určite nevyvrátili, ba práve naopak, utvrdili ma v ňom dosť razantným spôsobom. V tomto, údajne prvom slasheri, natočenom štyri roky pred Carpenterovým Halloweenom (ktorého všadeprítomnú podprahovú stiesnenosť pri všetkej úcte nedosahuje) je neustále prítomná snaha o inovatívne postupy, či už štylistické alebo naratívne. Sedemdesiatkovo oldschoolová, atmosférická a mrazivá záležitosť, vyniká aj vďaka takmer permanentnému udržiavaniu jednoty miesta a času, premysleným aplikovaním krížového strihu a racionálnemu jednaniu hlavnej hrdinky v podaní prekrásnej Olivii Hussey. Avšak skôr ako o slasher ide z môjho pohľadu o hru s divákovými očakávaniami a rafinovane strategickú prácu so zámerne zavádzajúcimi náznakmi. Približne v polovici filmu je nám jednoznačne predložená jedna verzia, podľa ktorej vrahom môže byť ten, o kom si to až do konca všetci myslíme. Avšak túto zdanlivo jednoznačnú interpretáciu postupne nahlodávajú pochybnosti. V závere je totiž naznačená hypotéza, že tou osobou nemusí byť vôbec ON, čiže TEN, o kom nás rozprávanie už dobrú polovicu filmu úmyselne presviedča. Môže ísť o postavu úplne odlišnú a neznámu, ktorú poznáme iba skrz hľadisko ústrednej hrdinky, čiže ju len počujeme cez telefónnu linku a až do konca o ňom vieme to, čo aj ona, teda absolútne nič, môže ísť o niekoho, s kým subjektívnou kamerou ihneď v úvode vojdeme do podkrovia internátu a celý čas tam s ním prečkáme. V tomto prípade ide o rozprávanie s otvoreným koncom a zabíjanie s krásne nemotivovaným pozadím, v ktorom sa režisérovi naviac podarilo podať obžalobu bezradnosti policajných zložiek pri pátraní. Som za obe možnosti interpretovania, avšak vzhľadom na to, o ako obrodný film v rámci svojho žánru ide, sa viac prikláňam k druhej alternatíve výkladu so zdanlivým happy endom a neuzatvoreným rozprávaním s neodhalenou totožnosťou psychopata (zvonenie telefónu v záverečnej titulkovej sekvencii tejto možnosti vyloženia príbehu len „nadržiava“). Z Boba Clarka sa mohla vyvinúť silná režisérska osobnosť s identifikovateľným rukopisom, nebyť jeho presedlania k filmom čisto rodinného zamerania. Vianočný príbeh, ktorý spustil túto vlnu, je ešte výborným navrátením sa ku klasickému Hollywoodu, no svojimi poslednými príšernosťami natočenými pre televíziu, dobrovoľne rezignoval. 80% (19.03.2012)