Riaru Onigokko

Mladé dievča, ktoré má zálubu v písaní básní a jej spolužiačky z dievčenskej školy ju považujú za čudáčku, prežije tragédiu, pri ktorej zomrú všetky ostatné dievčatá. Postupne zisťuje, že ich nehodu má na svedomí tajomná sila, ktorá jej je aj naďalej v pätách a jej život sa odrazu mení v tú najhoršiu nočnú moru. - Tento týždeň obehol celý hororový svet brutálny gif so scénou z tohto hororu, a tak som sa začal na Tag velmi tešiť. Keď som pred niekolkými týždňami písal v komentári k III o tom, že kategória subconscious hororov je tou, ktorá má na modernej scéne ešte stále možnosť rozvoja ani som netušil, že sa v tom čoskoro tak velmi utvrdím. A už vôbec som nečakal, že ma v tom utvrdí horor z Ázie. Všetko začína ako vtipný masaker plného autobusu a úvod je natiahnutý na dosť velkú časť. To pravé psycho však prichádza približne v štvrtine a diváka, ktorý dokáže aspoň trochu rozmýšlať, úplne maximálne pohltí. A už len to, že to celé prešlo z odlahčenej komédie do hororu, ktorý dokázal stimulovať aj tú najnepotrebnejšiu časť môjho mozgu, je fakt brutálne. A vždy, keď už som si myslel, že sa všetko konečne dostalo do normálnej roviny, prišiel ďalší surreálny prvok, ktorý ma donútil opäť viac rozmýšlať a ešte viac ma vťahoval do deja. Tak intenzívny dej som už dlhšie nezažil. V úvode som si hovoril, čo to hrá za katastrofálnu hudbu, ale čím viac sa dej ponáral do jednotlivých myslí, tým bola tá nezmyselná hudba zmyselnejšia. Keďže je film z Ázie, je tu samozrejme nádherný vizuál a dokonca rôzne hrátky s kamerou. Gore bolo na fakt dobrej úrovni, ale napriek tomu ma občas zamrzeli až príliš úderné digitálne efekty. Na záver musím dodať, že by som Tag určite neodporúčal mladším divákom, aj keď kvôli scéne s autobusom zrejme mnoho ludí neodolá, pretože je to naozaj horor, pri ktorom treba silno rozmýšlať a taktiež Tag neodporúčam luďom, ktorí by si ho chceli pozrieť s anglickými titulkami, pokial nie sú v angličtine na vyššej úrovni, pretože sa budú sústrediť na preklad a nie na to, čo sa deje na screene. (28.11.2015)

Šion Sono boduje hneď z prípravy, na nič sa nečaká, žiadne zoznamovanie ani nudný začiatok, hneď striekajúca krv či odrezané telá a tajomná sila, ktorá na všetko živé útočí. Je to len v hlave hlavnej hrdinky alebo to čo prežíva je realita. Sono rozohral mysteriózno tajomnú hru, ktorá dosť často vyúsťuje až do šialene bizarných obrazcov. Hlavná predstaviteľka mala kondičku, lebo utekať asi polku filmu to nieje pre každého. Teraz neviem či to bol kľudný horor zo šialenými prvkami alebo to bol šialený horor s kľudným prvkami, lebo tu to to bolo ako na hojdačke, šialená scéna bola nahradená kľudnejšou a to sa dialo po celú dobu filmu. Mojej žene stačilo okolo 30 minút nato, aby si išla ľahnúť, ale ja som vydržal až do konca. Tento film je radikálne najbláznivejší v Sonovom repertoári o tom nemám pochýb a jeho fantázia nepozná hranice. Každý jeho film sa vyznačuje zaujímavými nápadmi, do každého dá niečo nové, ale v každom filme sú jeho trademarky, ktoré ho odlišujú od ostatných režiserov. Gore efekty vynikajúce, herecké prejavy boli tiež dobré, ale s príbehom som sa nemohol nejako stotožniť, keď boli kludnejšie scény, tak to bolo ok, ale akonáhle prišli šialene akčné scény, to ma až tak nestrhlo. Finále bolo nevyspytateľné a o originalita tu nechýbala, ale chýbala tu logickosť, tu na to pán režiser moc zatlačil na pílu, niekedy menej je viac! (21.12.2015)

Nejdříve jsem se domníval, že Sono až příliš koukal na jeden posmívaný flák od Shyamalana. Posléze zazněla hudba od Mono, mých japonských oblíbenců. Samé překvapení. Sono umí překvapovat a já jsem za jeho nevyzpytatelnost rád. Je mi jedno, že Tag nedává smysl, jelikož v několika scénách, během kterých samozřejmě hrálo Mono, intenzita mého prožitku atakovala maximální hranici. Škoda, že jich tu není víc. Pecka ranku Love Exposure a Suicide Clubu se u mě tedy nekonala, ale tuhle kvalitní výstřednost jsem si stejně užil. (26.12.2015)

Film sice nedává žádný smysl, ale obsahuje spoustu krve a školaček v uniformách, a skoro se v něm nevyskytují muži, takže u mě dobrý. Taky je fajn, že SONO objevil MONO, bohužel potenciál této kapely zůstal trestuhodně nevyužit, takže na pořádný postrockový nářez ve filmu si budeme muset ještě počkat. (15.12.2015)

Film „Riaru onigokko“ není pro každého, je to film, který je určen fanouškům asijské tvorby, jimž přines dobrý zážitek. Ale myslím, že je to zážitek i pro někoho, kdo japonské filmy moc nemusí. Není to jen o tom násilí, ale je to celkově o tom, co si hrdinka prožije a jaké scény musí podstoupit. V tomhle je to intenzivní, skutečně velmi intenzivní a dovede to diváka přimět přemýšlet o trochu hlubším smyslu dění. (19.02.2018)