Riaru Onigokko

Sono a jeho boj proti pravidlám a konvenciám. Veľmi by som bol zvedavý čo by na toto povedali feministky. Úloha ženy vo filme a celkovo v ponímaní mužov je tu plná exploatačného násilia a jemnej erotiky( povestné Sonové nohavičky vykúkajúce spod sukničiek). Tag je príbehom o jednej postave a rôznych svetoch. Fikčné svety a snaha nájsť svoju realitu je podfarbená úžasnou variáciou a režisérskou nápaditosťou na nám už známe postupy a témy a vytvára tak vizuálnu žranicu originality a tiež určitej preštylizovanej všednosti - vždy tam musí byť nejaký staroch čo to má celé na svedomí. Ale rúcanie a zároveň využívanie týchto postupov je to čo robí film zaujímavým. Máme tu hororové prvky - funkčné. Máme tu dobrodružstvo a akčnosť - tiež funkčné a rovnako sa tu nachádza transcendentný motív s veľmi príjemným hudobným podfarbením. Teda dielo hodné génia. Významy sa nabaľujú. A príbeh pekne plynie, len aby sa s vami pohral. A dovoľte mu to inak vás každý dejový zvrat sklame. Treba si uvedomiť, že je to o Mitsuko a nie o nás divákoch. Je to o tom že si Sono chcel skúsiť quadrocopteru a tak si ju skúsil. A tiež o tom, že pekné dievčatá sa radi hrajú s perím. Takže si to užite. (06.12.2015)

Nemusel jsem se soustředit na překlad, protože k dispozici jsou polské titulky a polsky umím lépe než česky. Soustředil jsem se tedy pouze na kameru, hudbu a herecké výkony. Hrůzná scéna s autobusem skvělá a já zatleskal, ale to je prvních 5 minut. Pak nastává dalších 80 minut trapných scén a hovadin. Žačka se převtěluje do několika různých postav, v různém čase a časoprostoru, takže uvidíme gumového krokodýla, prasečího ženicha nebo učitelku s kulometem. Horror je to jen 5 minut, zbytek filmu není navíc ani drama, ani komedie. Jedním slovem - píčovina. (28.11.2015)

Mladé dievča, ktoré má zálubu v písaní básní a jej spolužiačky z dievčenskej školy ju považujú za čudáčku, prežije tragédiu, pri ktorej zomrú všetky ostatné dievčatá. Postupne zisťuje, že ich nehodu má na svedomí tajomná sila, ktorá jej je aj naďalej v pätách a jej život sa odrazu mení v tú najhoršiu nočnú moru. - Tento týždeň obehol celý hororový svet brutálny gif so scénou z tohto hororu, a tak som sa začal na Tag velmi tešiť. Keď som pred niekolkými týždňami písal v komentári k III o tom, že kategória subconscious hororov je tou, ktorá má na modernej scéne ešte stále možnosť rozvoja ani som netušil, že sa v tom čoskoro tak velmi utvrdím. A už vôbec som nečakal, že ma v tom utvrdí horor z Ázie. Všetko začína ako vtipný masaker plného autobusu a úvod je natiahnutý na dosť velkú časť. To pravé psycho však prichádza približne v štvrtine a diváka, ktorý dokáže aspoň trochu rozmýšlať, úplne maximálne pohltí. A už len to, že to celé prešlo z odlahčenej komédie do hororu, ktorý dokázal stimulovať aj tú najnepotrebnejšiu časť môjho mozgu, je fakt brutálne. A vždy, keď už som si myslel, že sa všetko konečne dostalo do normálnej roviny, prišiel ďalší surreálny prvok, ktorý ma donútil opäť viac rozmýšlať a ešte viac ma vťahoval do deja. Tak intenzívny dej som už dlhšie nezažil. V úvode som si hovoril, čo to hrá za katastrofálnu hudbu, ale čím viac sa dej ponáral do jednotlivých myslí, tým bola tá nezmyselná hudba zmyselnejšia. Keďže je film z Ázie, je tu samozrejme nádherný vizuál a dokonca rôzne hrátky s kamerou. Gore bolo na fakt dobrej úrovni, ale napriek tomu ma občas zamrzeli až príliš úderné digitálne efekty. Na záver musím dodať, že by som Tag určite neodporúčal mladším divákom, aj keď kvôli scéne s autobusom zrejme mnoho ludí neodolá, pretože je to naozaj horor, pri ktorom treba silno rozmýšlať a taktiež Tag neodporúčam luďom, ktorí by si ho chceli pozrieť s anglickými titulkami, pokial nie sú v angličtine na vyššej úrovni, pretože sa budú sústrediť na preklad a nie na to, čo sa deje na screene. (28.11.2015)

Nejdříve jsem se domníval, že Sono až příliš koukal na jeden posmívaný flák od Shyamalana. Posléze zazněla hudba od Mono, mých japonských oblíbenců. Samé překvapení. Sono umí překvapovat a já jsem za jeho nevyzpytatelnost rád. Je mi jedno, že Tag nedává smysl, jelikož v několika scénách, během kterých samozřejmě hrálo Mono, intenzita mého prožitku atakovala maximální hranici. Škoda, že jich tu není víc. Pecka ranku Love Exposure a Suicide Clubu se u mě tedy nekonala, ale tuhle kvalitní výstřednost jsem si stejně užil. (26.12.2015)

Film sice nedává žádný smysl, ale obsahuje spoustu krve a školaček v uniformách, a skoro se v něm nevyskytují muži, takže u mě dobrý. Taky je fajn, že SONO objevil MONO, bohužel potenciál této kapely zůstal trestuhodně nevyužit, takže na pořádný postrockový nářez ve filmu si budeme muset ještě počkat. (15.12.2015)