Nelly a pan Arnaud

Prekvapujúco sympatický film s jednoduchým dejom, uveriteľnými obyčajnými dialógmi a dobre obsadenou Emmanuelle Béart v hlavnej úlohe. Uvedomujem si, že nejde o žiadne prelomové dielo, ale rovnako si uvedomujem, že filmov, ktoré ma neohromia, "iba" mi poskytnú poldruhej hodiny príjemného zážitku nie je nadbytok. (29.11.2014)

"Trápiš sa? *Hrozne! *Konečne ťa to postihlo...*Som asi trošku oneskorený." Veľmi trefná konverzácia vystihujúca mnohé v tomto filme, čo zostáva nevypovedané. Film som si pôvodne vybrala kvôli jeho sympatickému názvu. Hlavná hrdinka sa totiž volá rovnako ako moja dcéra. Vôbec však túto voľbu neľutujem. Tento typ filmov mám rada. Príbeh starého pána a jeho mladej "zapisovateľky" Nelly je kľudný a pomalý napriek tomu je plný života a emócii. Jednoducho správna voľba. Videné v rámci Season Challenge Tour. (08.09.2015)

Oba hlavní představitelé působí poněkud chladně a odměřeně, z věkem unaveného pana Arnauda jde však cítit větší jiskru než z mladší, jakoby znuděně životem se plácající Nelly. Je to hlavně Arnaud, kdo udává tón jejich společných pracovních setkání, při kterých oni dva dohromady rezonují velice dobře. Sledovat je spolu je zábavné a čas s nimi strávený rychle uteče. (12.11.2019)

V krátké době je to už druhý snímek od Claude Sauteta, který jsem měl možnost vidět, a mám pocit, že ode mě pan Sautet dostane přezdívku Uspávač hadů. Připadám si jako někdo, kdo jde na návštěvu, klepe a vůbec mu neotevřou. Ten film se mnou nekomunikoval a nijak jsem do něj vůbec nebyl schopný proniknout. Můžu mluvit o půvabech Emmanuelle Béart, o zralém herectví Michela Serraulta, ale o filmu vlastně nemám co sdělit. Byl mi naprosto ukradený, stejně jako jeho postavy, jejich dialogy a veškeré dění na obrazovce. Po pár desítkách minut jsem začal z nudy pročítat staré noviny pohozené na stole a zoufale hledal, co by mě vytrhlo z letargie. Ten film není žádný brak, není mizerně natočený, je pro mě jen zoufale nezajímavý. Celkový dojem: 25 %. (21.08.2014)

Toto bola taká milá konverzačka, pri ktorej sa človek započúva do prívetivých a ľudských dialogov, pri ktorých má prijemne mrazilo. Ale idem od začiatku. Najprv je tu zoznámenie krásnej a očarujúcej mladej Nelly s trocha ustaraným a smutným starým pánom. A tak sa títo dvaja spoznali, on jej podal pomocnú ruku a ona ju prijala. Je to cele tak krásne jednoducho vyrozprávané, že ako keby som nepozeral film z hercami, ale nejaký reálny dokument. Celkom som neprišiel na to, že o aký vzťah sa medzi nimi jednalo. Lebo jedna scéna, kde Nelly spí a starý pán, si sadne a bez čo i len nejakého náznaku túžby, ju len sleduje a keď sa Nelly precitne, žiadny stres či hnev z jej strany, ale len krásna oddanosť a hlavne dôvera. A práve o tu dôveru v tomto filme ide predovšetkým. Samozrejme Nelly bola rada, že sa o ňu niekto zaujíma a nič od nej nevyžaduje a ona mu dáva pravú spoločnosť do pochmúrnych bežných dní a on jej zas dáva útočisko, aby si mohla svoj život dať do poriadku. Ich bežne rozhovory v kaviarni boli nádherne a to snímanie kamery, keď v jednom zábere sa objavila Nelly dvakrát, keďže išlo o ňu a o odraz jej v zrkadle. Hovoril som si, že čo sú tam dve podobne vedľa seba herečky? A až potom som si uvedomil, že to je prenádherná hra kameramana i režiséra.  Michel Serrault hrá štandardne, lebo u neho som už zažil viaceré blaživejšie postavy, ale tu sa musí držať skrátka a byt nielen kultivovaný, ale i na urovni. Takže celu pozornosť si na seba strhla Emmanuelle Béart, lebo jej postava bola sčasti smutná, sčasti priateľská a zahrala to tak precítene, že vo veľa momentoch si myslím, že to nehrala , ale žila. Ale všetci herci sa k postavám hodili a nebolo tu postavy, ktorá by bola zbytočná. Aj keď sa jedna o časté dialógové či debatne momenty, vobec film nenudí. Je krásne pútavý, pôvabný i záživný. Silné 4*, ale určite si tento film ešte budem chcieť minimálne raz pozrieť, či som mu celkom nekrivdil s tým hodnotením a potom sa uvidí. (21.02.2023)