Dobrú noc, mami

[AFF 2015] Ako tu už bolo veľmi správne podotknuté, Ich seh, Ich seh pripomína sfilmovanú nočnú moru. Východzí námet a psychoanalytická koncepcia vzťahu medzi matkou a jej dvoma synmi žijúcimi na okraji lesa láka na maximálne netradičnú a znepokojivú žánrovú hru. Nie je pritom vonkoncom podstatné, či pointu uhádnete vopred (autori k tomu dávajú dostatok jasných indícií), lebo zápletka sa rozvíja i naďalej a skutočnú pointu odhadnúť nemožno._____Motív ženy, navracajúcej sa domov po operácii s tvárou skrytou pod obväzmi mi nevdojak pripomenul iný nemecky hovorený film - Petzoldov Phoenix. S ním zdieľa až neprirodzene uhladený perfekcionistický štýl: sýte farby, subtílne fragmenty zvukov, vnímavé pozorovanie scény a vedenie naratívu postavené na mnohoznačných detailoch s prvkami body hororu. I keď sa v poslednej tretine mení na kontaktný fyzický zážitok, omnoho podstatnejšia je pôvodná odťažitosť a nezúčastnenosť režisérova a divákova. Tým upomína na spoločensky nonkonformné radikálne ľavicové filmy Michaela Hanekeho, i komplikované a intelektuálne náročné diela popredných modernistov ako L'Année dernière à Marienbad. A do tretice, práve so spomínaným Resnaisovým opusom (a okrajovo i významovými plochami vybranej Hanekeho tvorby) zdieľa Ich Seh, Ich Seh jeden podstatný rys - teda že skôr než o film v klasickom zmysle sa jedná o psychologickú hru, vytesnenú z reálneho a racionálne uchopiteľného časopriestoru. Nočnú moru nielen pripomína, ale skutočne ňou je. Celý dej sa totiž odohráva v hlave jednej z postáv._____Stačí pozorne sledovať a čoskoro si uvedomíme, že to film pre nami nijak neskrýva. Celá rada prvkov na tento fakt upozorňuje: vysoké svetelné kontrasty, príťažlivé dokonalé kompozície, až príliš hladké prechody medzi zábermi, mätúce postupy vizuálneho inscenovania pohybu postáv na scéne, farby ako nositelia psychologických významov (zelená znamená slobodu a hravosť, biela odcudzenie, oranžová výhražnosť, čierna strach z neznámeho), podivný vzájomný vzťah trojice, surreálne predstavy či výrazný vplyv letnej horúčavy (je poznať, že sa Veronika Franz podieľala na scenári väčšiny dlhometrážnych projektov Ulricha Seidla po roku 2000, Hundstage nevynímajúc). Samotný architektonicky brilantne rozvrhnutý otvorený dom s minimalistickým dizajnom v duchu funkcionalizmu, umiestnený na hranicu lesa mimo ruchu civilizácie je spodobením ľudskej mysle a zároveň ideálnym experimentálnym priestorom - chladnou kryptou nesúrodých emócií a strašidelných predstáv chlapcov - pre pokus, ktorý Fiala a Franz vykonávajú na postavách i divákovi._____Rozprávanie s ľahkosťou (nie však pre diváka, na ktorého plne dolieha nástojčivosťou a nepríjemnosťou zobrazovaného) prepína medzi módmi detektívky, psychologického filmu, melodrámy a hororu. I vďaka tomu je jedným z najprovokatívnejších (zapojením detského faktoru) a najzneisťujúcejších súčasných filmov o identite a kríze klasického modelu usporiadanej rodiny z vyššej strednej vrstvy (ktorá je od začiatku naštrbená nekomentovanou absenciou otcovského článku, postupne nahrádzaného vo vedúcej pozícii jedným zo synov). 85% (07.08.2015) (menej) (viac)