Deň matiek

Čo je vo svete kinematografie bizarnejšie, ako snuff, Mr. T a hovoriace auto Davida Hasselhoffa? TROMA! Šialená spoločnosť, vyrábajúca nenormálne filmy. DEŇ MATIEK na jednej stráne zostáva tromou so všetkým, čo k tomu patrí (mizerný rozpočet, ani štipka slávneho herca a scény, počas ktorých neviete, či si z vás tvorcovia robia srandu, alebo sú iba krajne neschopní), zároveň ma však po skúsenosti s PRÍŠEROU ZO ŠATNÍKA (1987) o sedem rokov mladší DEŇ MATIEK príjemne zaskočil snahou o budovanie relatívne vážnej hixploitation atmosféry (nech ma blesk skolí, ak som pri príjazde na benzínové čerpadlo nepočul legendárny banjo duet z VYSLOBODENIA). Poteší tiež twist na konci. Ukážkové béčko, ale dá sa na to pozerať. (15.06.2008)

Nič otrasné na Muttertagu nevidím, dokonca nato, že je to TROMA, to nie je až tak debilne zábavné, no napriek tomu brutálne a surové, exploitation v pravom slova zmysle. Vraždiaci bratia sa podarili (hlavne punker) a ich obete boli dostatočne vynaliezavé, aby sa človek nenudil. Škoda niektorých hluchých miest, mohol to byť slušný nadpriemer. (24.10.2011)

Přijde mi, že stejně jako Toxickým dětem tu všichni dávají automaticky o hvězdičku nebo dvě míň jen proto že film je od Tromy. Přitom Den matek je opravdu výborné hixploitation. Tři holky si vyrazí do lesa zavzpomínat na vysokoškolské léta v pohodovém komediálním stylu, ale zhruba od třetiny musí čelit šílené mamince a jejím dvou buranským synům s vojenským výcvikem. Holky jsou sympatické, burani správně šílení, nechybí spousta krvavých scén (ty ruce) a ve finální části "teď se pomstíme" se to mění v takový masakr, že musím zvednout původní tříhvězdičkové hodnocení na čtyři. Tenhle film si rozhodne 44% nezaslouží. A scéna "já jsem nemocný člověk" je naprosto strhující. (01.09.2014)

"Moji drahý synáčikovia, vaša matka je na vás veľmi pyšná." Charles Kaufman a Warren Leight sa rozhodli že v roku 1980 napíšu scenár k filmu Mother's Day, ale zabudli na velmi dôležitú vec, a tou je atmosféra a brutalita. Všetko nám je servírované v amatérskej výzbroji, krvi si podstatne neužijeme, akurát tak babičky a jej dvoch podarených synou, jeden je zaostalý a druhý trochu mudrejší. Čo je ale velmi neobjasniteľné je, že to je v produkcii Llloyda Kaufmana a Michaela Herza 40 percent. (16.03.2009)

Charlie Kaufman sa rozhodol spraviť si svoje ultimatívne hororové béčko. Na otázku, ako to dopadlo, vám odpoviem múdrou poučkou (ktorú som si teraz vymyslel): existujú tri druhy trashu - trash, trash s extra porciou demencie a jeho odnož, trpiaca po väčšinu stopáže zúfalou nudou. Hádate správne, v tomto prípade sa jedná o poslednú kategóriu. Kaufman totiž nielen že napchal po vzore psíčka a mačičky do svojej torty všetky hororové klišé a smery (slasher, mučenie, znásilňovanie, šialená rodinka, burani, kempovanie v lese, lovenie táborníkov, nevinné ženy, ktoré sa musia postaviť svojim väzniteľom), ktoré padli na firemnom brainstormingu; to by bolo samo o sobe celkom zábavné. On sa však totiž po prihlúplo úsmevnom úvodnom morde dvoch členov hnutia hippies (celá expozícia do deja trvá 6 minút) rozhodol trápiť nás ďalšiu cca hodinu sledovaním troch žien, ktoré stále nie a nie zomrieť alebo zabiť svojich mučiteľov a ujsť. Vážne sa tam celú tú hodinu, okrem nezáživného sledovania dvoch bratov v pokročilom štádiu demencie a ich zlatej mamičky, pod ktorej vedením trénujú, podpichujú sa, vtipkujú alebo trápia svoje obete, nič nedeje. Zvyšných 24 minút, ktorých je ešte blbších než predchádzajúcich 66 to zaklincuje. Amatérsku kameru, "herecké výkony", úroveň gore a soundtrack, z ktorého sála hrôza ponechám radšej bez komentára. Alebo som to len nepochopil, a celé je to fromálne dokumentárne spracovaná štúdia zhubného vplyvu celoživotného vplyvu matky na deti a rafinovaná kritika spoločnosti (scéna, v ktorej Ikeovi narazia celou silou televízor na hlavu predsa jasne symbolizuje vražedný účinok zmanipulovaných médií na modernú spoločnosť!)? Nech je to, ako chce, odpad dať nemôžem; pár ráz sa mi objavil úsmev na tvári :-) 5% (04.08.2014)