Utiš vodu

Rád pozerávam rôzne meditatívne filmy, kde samotný dej ani nie je až tak podstatný, rovnako festivalový štýl mi vôbec nevadí, skôr naopak a všetky tie prvky ako otázky ohľadom života a smrti alebo spolužitie s prírodou v harmónii sú mi minimálne vo filmovej tvorbe tiež veľmi blízke, takže Still the water mal všetky predpoklady, aby si ma získal, ale na moje prekvapenie sa tomu tak nestalo. Určite nemôžem ani povedať, že by to bolo zlé, ale to jediné, čo tu u mňa dokázalo vyvolať aspoň nejaký záujem o dianie je línia s umierajúcou matkou, obzvlášť pri jej konci, ale nemá to zase tak moc priestoru. Inak som sa po celý čas mal problém naladiť na tú správnu vlnu, hlavné mladé duo ma prakticky nezaujímalo, pričom ani vedľajšie postavy ich vôbec nepodporujú a celkovo spôsob, akým sa tvorcovia stavajú k jednotlivým výrazným prvkom mi vôbec nevyhovoval a viacero scén si určite mohli odpustil, hlavne zabitie kozy. Navyše aj to audiovizuálne prevedenie mi až na pár momentov príde len úplne obyčajné a tak ani po tejto stránke som si to nemohol užívať. Takže radšej tomu ešte niekedy šancu dám, ale nemyslím, že by sa môj postoj zmenil, vzhľadom na typ filmu určite sklamanie, ale zase na ten priemer mi to aj tak určite stačí. 55% (15.11.2015)

Na Naomi Kawase malo azda najväčší vplyv to, že až do dospelosti prakticky nesledovala filmy. A tak sa v jednej zo svojich raných dokumentárnych snímok – Ten, Mitake - mohla rozbehnúť a v mŕtvolke splynúť s mliečnou cestou - podobne, ako mliečna cesta s hukotom prenikla hrdinom Kawabatovej Snežnej zeme. Nie, jej dokumentarizmus nevedie k deskripcii a k odstupu, ale k splynutiu s okolím. Asi ako keď v zbierke básní Manjóšú čítame o bývalom sídelnom meste Asuka a vieme, že sa za popisom prírodných dejov skrývajú city, predkovia a všeobsiahle kami... Predovšetkým však básnik, ktorý sa stal svetom navôkol. Pri sledovaní posledných kŕčov zničeného ekosystému vo svete bez Boha, sa práve jej filmy môžu stať istým typom evanjelia a zmierenia sa so smrťou. V jej filmoch je priestor navôkol plný citov, ale nie v nadprirodzenom, ani antropocentrickom slova-zmysle. Je to priestor vzťahov. Hrdinovia s okolím vstupujú do neustálych interakcií, až sa v ňom akoby strácajú. Je záverečný tajfún symbolom Kaitovho rozrušenia, alebo je jeho vnútro len unášané prírodnými náladami? Blízkosť však nie je len priestorová kategória, ale i časová. Je to svet rutinných cyklov – striedania sa dňa a noci, období pokoja a tajfúnov, ale i návratu „predkov“. Tí sú sprítomňovaní v znovu- prežívaných mýtoch a rituáloch, ako je napríklad Augustový tanec alebo žalospev Yuta. Samotný film môžeme chápať ako interpretáciu mýtu o dvoch božských deťoch, ktoré na zem zoslal Nebeský cisár, aby znovu zaľudnili ostrovy Amami. Zobrazený časopriestor tak môžeme vnímať ako transcendentnú entitu presiaknutú minulosťou a citmi, ku ktorej si hlavné postavy musia utvoriť vzťah a splynúť s ňou. Subjektom je tu skôr "príroda" a správnym prístupom je tu otvorenie sa citovej transformácii, ktorá prichádza so svetom-udalosťou. Azda práve tento  prístup, ktorý nechápe človeka ako niečo vytrhnuté z okolia, môže priniesť ére konca sveta citový rozmer. (napísané pre Hviezdne noci, 2019) (26.08.2021)

Téměř okamžitě jsem zatoužil ponořit se do vln, cítil jsem vítr i když jsem ho jen viděl, vnímal jsem bolest obětiny... (Ještě že si Japonci s PETA hlavu nelámou). Film který nemluví slovy, ale obrazy. Nejlepší vyprovázení na smrt, jaké jsem kdy ve filmu viděl. Skvělá Naomi Kawase, která se brzy ocitne v mé topce režisérů. Moje romantická duše řve: "Odstěhujme se tam! A dám ti konečně pokoj!!" Ale já vím ty zrádná potvoro, že nedáš... (31.03.2021)

„Až zostarnete, budete sa snažiť, aby ste neboli príliš veľké bremeno. Budete sa držať v úzadí, aby z vás ľudia nemali zlé pocity.“ „To je ušľachtilé. Ja by som to nezvládla.“ „Čo je na to ušľachtilé? Som iba zbabelec. Vy, mladí ľudia by ste nikdy nemali byť zbabelci. Ak chcete niečo urobiť, urobte to. Ak chcete niečo povedať, povedzte to. Ak chcete plakať, plačte. Starí ako ja už len zberajú omrvinky. Ale máte našu podporu.“ Japonské filmy majú v sebe neskutočnú poetiku. Zrodenie, život, láska, smrť, prepojené v jeden neoddeliteľný celok. Hoci film pomaly plynie, nenudí ale práve naopak pomalé tempo umožňuje divákovi naplno si vychutnať prepojenie ľudských osudov so silou prírody. Veľmi silne vyznievajú dialógy hlavných postáv, v ktorých sa snúbi životná múdrosť starých majstrov s dennou realitou moderného človeka. A tak dlhé pohľady do očí, som snáď vo filme ešte nevidela  (24.02.2015)

Nejsem zrovna člověk, který vyhledává filozofické filmy bádající nad otázkou života a smrti, takže tahle dějová linka o umírání Kyokiny matky mě tolik neoslovila, zajímavější už je příběh jich dvou jako páru, ale stejně to není žádné "terno." Celkově je to na mě až moc poeticky laděné a opravdu jsem se nemohl přenést přes kameru, která místy působila jako záběry z nějakého cestopisného dokumentu. Takový lepší průměr, nejsem si tím úplně jistý. (26.04.2016)