Jimmyho tančiareň

O čo vlastne ide? Mať sa fajn. Robiť nejakú prácu, aby boli peniaze na život a zábavu. A po práci sa zabaviť. Prečítať si dobrú knižku. Zatancovať si, vypočuť nejakú hudbu, pozrieť skvelý film. Ísť na výstavu, športové podujatie, do prírody. Mať nejaké koníčky. Jasné. Aj tento film by mal zabaviť. Možno aj poučiť. A Loachov film o klube/ tančiarni, vzniknutom v 20. rokoch 20. storočia kdesi v írskych slatinách - na vidieku ukazuje presne to, prečo sociálno-kultúrne centrá, prostredníctvom ktorých si mohli ľudia realizovať veľkú časť svojich kultúrno zábavných voľnočasových aktivít, teda prečo tieto centrá (kluby) boli a dodnes sú tŕňom v oku mocným majiteľom ideových právd. Či na Západe alebo na Východe. Všetko jedno. Problém spočíva v tom, že ak si voľný čas chcete robiť po svojom, a nedaj Bože aj pre iných a to spôsobom nezávislým od dohliadajúcich autorít štátu, cirkvi, zvolených zástupcov - predstavujúcich moc, máte zarobené na problém. Obrovský. Navyše, ak to chcete robiť pre obyvateľov miestnych komunít (obce, mesta) spôsobom pripomínajúcim viac než čokoľvek iné prostú pomoc kamošom z jednej dediny alebo mesta, tak to môžete rovno zabaliť. Z dvoch dôvodov: politické, podnikateľské a cirkevné autority nepripustia aby nejaká tretia neautorita, vzniknutá samostatnou iniciatívou zdola, nezávisle na nich formovala vedomie a mysle ľudí spôsobom, ktorý je neautoritatívny, nehrabivý. V týchto prípadoch nejde ani tak o biznis ako o presvedčenie urobiť niečo pre tých, čo sa nehrabú za ambicóznym zárobkom kamsi do paže (jeden z mladých miestnych dedinčanom vo filme vraví: "Ale my nechceme odtiaľto odísť. My tu budeme žiť."). Jednoducho: vystavať klub, poskytujúci pre mladých aj starých miesto, kde sa môžu cítiť bezpečne a kde bez extra nárokov na ich peňaženku môžu realizovať to, čo ich baví, kde môžu chodiť na koncerty, divadlá a tancovačky, kde môžu chodiť bez toho, aby ťahali od rodičov veľké sumy. Takéto miesta vznikajú, no vždy len dočasne. Pretože spojená koalícia neprajníkov a mocipánov zapracuje. Vyšlú úderky polície, kukláčov, hygienikov, daniarov, sociálnych pracovníkov aby nezávislé sociálno-kultúrne centrá zrušili. A to je druhý dôvod - praktické kroky podmienené prvým dôvodom - ideologickým neprajníctvom. Aby organizácia času mládeže a výchova síce bol zachovaná, ale len a len v ich réžii. V réžii panujúcej moci. Napriek výhradám, ktoré mám k filmu (niektoré nadbytočné scény) dávam maximálne hodnotenie, pretože tejto téme sa spôsobom, ktorý ukazuje históriu a pritom je navýsosť súčasný, nevenoval v komerčnej kinematografii takto komplexne a presne zatiaľ nik. Poznámka: Aby som nekecal, tu dávam čiastočný zoznam klubov, ktoré na západnom Slovensku existovali v rokoch 1990 až 2014 a mali v niečom podobné ambície: klub Kominárska (Bratislava - zrušený), klub Propeler (Bratislava - zbúraný kvôli nespokojnosti herca Ľuba Romana, ktorému vadil hluk a skladba hostí rušiacich jeho dve reštaurácie v blízkosti), U -klub (Bratislava - po okresaní priestorov - časť prebrala počítačová herňa a strelnica, zmena názvu aj dramaturgie: dnes z 95% len elektronická hudba), divadlo Stoka (zbúrané pre projekt nákupného centra Eurovea + dlhodobé útoky mesta, polície, skinheadov), Intergalaktická Obluda (predaná kvôli územnému plánu, ktorý cez podnik navrhol rozšírenie cesty - dnes je v budove bývalého klubu Pneuservis), Hrana (klub v prírode v amfiteátri na myjavských kopaniciach - sústredené a neustále výjazdy policajných áut takmer pri každej akcii - po predaji si urobili z klubu krčmu myjavské športovkyne - tuším hádzanárky, či volejbalistky - polícia šibnutím čarovného prútika stratila o kontroly záujem), klub Los Veganos (neskôr Milénium) na Starej Turej - kukláči, policajti a hygienici sa tu striedali ako na bežiacom páse - pričom v klube samotnom sa tvrdý alkohol nepredával, len pivo - aj to vadilo (dnes je tu štandardná krčma s pár akciami, prípadne koncertami do roka). Samozrejme sú aj dnes miesta, ktoré Jimmyho klub z filmu pripomínajú, ale či už po stránke dramaturgickej (výlučná orientácia na kultúru, ktorej úplne alebo takmer úplne chýba vzdelávaco - sociálny charakter - s výnimkou toho, ktorý poskytuje samotné predstavenie alebo účasť pri jeho tvorbe) alebo po stránke sociálnej to nie sú ani zďaleka miesta, kde by sa všetci mladí z okolia cítili ako doma. Skôr ide o zárobkové miesta s krčmami a kaviarňami, pre mladých dobre zarábajúcich, či pre tých z bohatších rodín. Nezamestnaní, cigáni, robotníci, učni a študenti bez peňazí tam miesto veľmi nemajú, resp. len potiaľ, pokiaľ si to miesto môžu dovoliť a poplatia za predražené nápoje a bio "snacky". Koncepcia a dramaturgia týchto miest už z úvodu pre tieto skupiny jednoducho nie je nijako určená. Práve strata sociálno náučného rozmeru a len veľmi malá účasť ľudí v manažmente týchto klubov, ktorým nejde o zisk a napakovanie sa (či už na vstupnom, percente z poskytnutých dotácií, eurofondov a rôznych iných podpôr od podnikateľov, mesta a tak) spôsobila, že takýto klub dnes na Slovensku nie je. Medzi podobné miesta na Slovensku, kde je istá časť aktivít dostupná všetkým patrí dnes napr. stanica Žilina-Záriečie, novomestský Klub za rampami či bratislavský klub A4. Miesta ako KC Dunaj, Batelier sa síce snažia, ale celková dramaturgia týchto miest svedčí o tom, že ide skôr o vytvorenie alternatívy pre zazobaných dobre ekonomicky postavených mladých ľudí, či alternatívcov bez jasnejšej koncepcie. Sieť takýchto klubov je pomerne rozsiahla a široká aj na Západe, no pre súčasnú moc a systém nepredstavuje žiadne vážnejšie ohrozenie. Nie ohrozenie vyplývajúce z takého hurá rebelského postoja pri koncepcii programu, ale plynúceho z toho, že program je dostupný naozaj každému, aj sociálne strádajúcim bez pocitu, že tam nepatria, lebo nemajú prachy. Program naozajstného sociálno - kultúrneho klubu je obsahovo veľmi bohatý, každodenný, variabilný a pritom vytvorený takmer zadarmo. Toto predstavuje veľké ohrozenie pre všetkých dnešných manažérov kultúry, túžiacich po veľkých prachoch, veľkom vstupnom a veľkých dotáciách na programy, ktoré skoro nič nestoja, ale sú rozpočtovo vo vzťahu k štátnym, európskym i súkromným fondom prezentované div nie ako usporiadanie olympiády. Preto je to, čo sa tu deje, len hra v medziach systémového dobrodenia a posvätenia tej správnej kultúrnej tvorby. A k námietkam: nie riešením nie sú rôzne nízkoprahové centrá, centrá pre Rómov, pre krátkozrakých, sociálne odkázaných a pod., pretože tie sa obmedzujú programovo len na konkrétnu komunitu vylúčených, čím na jednej strane robia veľmi záslužnú prácu a na strane druhej len prispievajú k ich izolácii. Existujúce kluby (resp. 98% z nich) predstavujú len zábavu v medziach dovoleného. Nič viac, nič menej. (14.11.2014) (menej) (viac)