Siedmy kontinent

Siedmy kontinent a 71 fragmentov chronológie náhody sú presným opakom toho, prečo som ako dieťa prepadol filmom. Nulová obrazová poetika, gradovanie príbehu či emócie. Žiadne farby ani tóny. Iba mechanické - hoci intelektuálne brilatné - filozofovanie nad hnusom či nevyspitateľnosťou sveta, úmyselne bezcitne poskladané zo statických, niekedy úmorne dlhých záberov. Bezcitne zostrihané úmyselne, pretože Haneke je rebel a nechce diváka manipulovať tým, čo robí filmy príjemne stráviteľnými (strih) či emocionálne pôsobivými (hudba). (02.06.2017)

Alegória na (ne)obyčajný životný stereotyp. Zatiaľ, čo prvá polovica je práve ten typ zcela obyčajného ťahania deja s pár psychologickými otázkami s realitou každého dňa. Rok po roku to stúpa na grandióznej atmosfére s pocitom, že tu niečo nie je v poriadku. Vždy je to viac a viacej depresívne a svojím sposobom bizardné. Postavy uveriteľné, realistické správanie, Hanekeho výber obyčajných nehercov, len pridáva na autenticite. Záverečná 15 minútovka je už len prechádzka peklom. Záverečný podtitulok mi zasadil fakt obrovský odtlačok do mozgu. Nihilizmus v tej najtvrdšej podobe. (23.08.2014)

Michael Haneke a jeho první lekce depresivních obrázků může začít. Celý ten film ukazuje jak se v jedné normální rodině mění nálady, názory a celkově vše spěje k horšímu. Poslední dvacetiminutovka ale utře prdel i zarytým držgrešlým, kteří dokážou ovládnout jakékoliv emoci při sledování filmu. Vystrčí držku do kořán a nechají do ní proudit tuny emocí, který tenhle film zničehonic ze sebe vyrazí. Je to síla a bylo dost těžký ten film vůbec dokoukat a zůstat při vědomí. (20.08.2010)

Spadnul jsem do mlejnku na maso se jménem Sedmý kontinent a Michael Haneke ze mě udělal sekanou. K tomuto filmu by se měla přibalovat antidepresiva. Je celkem k neuvěření, že už na konci 80. let dokázal Haneke v Rakousku (!) takhle radikálně pojmenovat ubíjející povahu konzumeristické společnosti. Jinak teď s odstupem to funguje i jako nemilosrdná destrukce ostalgie. (24.04.2012)

Hanekeho mrazivá reality-show, v ktorej sa postavy prepadajú čoraz hlbšie a hlbšie piesočným brehom Siedmeho kontinentu. Od rutinných obradov každodennosti skrz neosobnosť častým zaberaním hercov len od krku nižšie až po apokalyptický záver temnej drámy o rozklade buržoáznej rodiny. Haneke často užíva Bergmanovi podobné kamerové finesy, prísne dodržuje diegetickú hudbu a inzeruje hyperrealizmus pomocou správ z rádia a televízie (prechádzajúcich do filmovej reality scénou obchádzanej autonehody) čím nadobúda na uveriteľnosti. Rozprávanie, rozlámané do útržkovitých fragmentov, asynchrónnosť obrazovej a zvukovej stopy i cielená dramaturgia záberov dodržujúca dramatickú výstavbu (paralelná príprava nástrojov na poslednú večeru a finálnu deštrukciu) zasa naopak udržujú diváka vo vedomí, že sa díva na prostý film, ktorý je len režisérovou interpretáciou skutočných udalostí. Dvojaká je i gradácia a koncepcia celého filmu, ktorý dlhými precíznymi zábermi čičíka a v druhej polovici pozvoľne prechádza k príprave na klimax preradený na maximálnu rýchlosť. Tým i napriek tomu, že s odoberaním šiat zo šatníka odoberá z filmu posledné zvyšky emócií, má koniec až explozívne drastický účinok (za ktorý vďačí brilantnej psychológii charakterov). Čo však možno snímke vyčítať je až príliš konkrétna a radikálna ľavicová obžaloba, čo je známkou miernej nevyspelosti. Práve tu stráca body oproti exkluzivite Hanekeho neskorších, viacznačných filmov, v ktorých sa snúbi um a elegancia s priestorom pre voľnú interpretáciu. Druhou výčitkou voči filmu je pocit, že si občas herci nie sú plne vedomí zámeru a zmyslu konania postáv, ktoré predstavujú a plne nezdieľajú režisérovu autorskú víziu. Vo všetkom ostatnom inteligentná a precízna príprava a naporcovanie moderného západného konzumu podľa jeho vlastného návodu. A keď už nič iné, možno to brať ako čiernu komédiu, ktorá vám poradí nový spôsob otvárania šuplíkov. 80% P.S.: Mimochodom, skutočne sa nejedná o Hanekeho debut. (08.01.2015)